„Ocka sme pochovali teraz v nedeľu, žil v Beňadikovej. Sama so sebou mám veľa starostí, musela som ale nájsť silu aj na ocka. Keď som vlani v januári prosíkala beňadikovského lekára o pomoc, že je ockovi zle, odpovedal mi, aby som sa zmierila s tým, že umiera. Rok a pol ho neprišiel pozrieť... Vždy, keď sa ockovi priťažilo, ratovali ho lekári rýchlej pomoci,“ hovorila so slzami v očiach jedna z účastníčok schôdze. Jej susedka sa pridala a poťažkala si na správanie sa lekárky a sestry v nervovej ambulancii miestnej polikliniky. „Táto pani doktorka je skúpa na slovo, akoby sa s pacientami nerada rozprávala, nikdy od nej neodchádzam povzbudená, ale skormútená. Strašne dlho treba pred ambulanciou čakať, vždy si tam s ostatnými pacientami hovoríme, prečo týchto ambulancií nie je v meste viac? Pre každého je čakanie otravné, o to viac pre telesne postihnutého človeka. Prečo to nikoho nezaujíma? Prečo sestra z tejto ambulancie na chodbe, pred všetkými, hovorí nahlas pacientom o ich diagnóze? Mňa to ponižuje, no priznám sa, že sa bojím ozvať. Či ozaj musíme znášať toľko príkorí a nezáujmu o človeka, ktorý svoj život dožíva v trápení telesného postihnutia?,“ pýtala sa roztrpčená pani viac sama seba ako okolostojacich. Pridal sa ďalší pán s ponosou na mestskú políciu: „Po pešej zóne sa prevážajú bielogoliernici, tých si policajti nevšímajú, mňa sekírujú, hoci mám auto riadne označené.“ A ďalší hlas: „V mnohých zubných ambulanciách visí cenník tak, že ho človek nevládze prečítať, len platím a platím a neviem za čo....“ Lavína ponôs sa valila ďalej. „V nemocnici v Banskej Bystrici pýtajú za strojček pre slabo počujúcich dvadsaťšytri tisíc korún, v Poprade som dal za lepší len sedem tisíc, aký je to poriadok?!“ Alebo: „Sestra si za návštevu v ambulancii vypýta dvadsať korún, ale na potvrdenku čaká človek márne.“ Alebo: „Teraz tu bolo povedané, že je povinnosťou lekára vysvetliť pacientovi ceny liekov, no ktorý to robí? Poznáte takého? Ja veru nie.“
