Liptovský Mikuláš - „ Vďačnosť žiakov je pre mňa vlastne najväčšia odmena. Im vlastne ďakujem aj za tú medailu. Ale spískala to hlavne súčasná riaditeľka školy Ľudmila Sedliaková, ju som tiež učil,“ hovorí Jozef Moravčík ocenený minulú utorok Gorazdovou medailou.
Obec bez žien
Žiakom dával viac, ako to, čo bolo v učebniciach. Má rozprávačský talent a počúvali ho s otvorenými ústami, keď im rozprával príbehy o Sparte, egyptských faraónoch či o prasličke roľnej. Od neho sa dozvedeli, že obsahuje zlato. Študoval na učiteľskej akadémii v Spišskej kapitule blízko biskupského sídla. V tých časoch bola Spišská kapitula samostatnou obcou, v ktorej bývali samí muži: biskup, jeho poradný zbor – kňazi, kanonici (takmer všetci vraj mali vinicu a v dome vínnu pivnicu), študenti bohoslovci a budúci učitelia. Tí chodievali piť baldovskú vodu do neďalekých kúpeľov.
Sláčik natreli slaninou
Po vojne a maturite začal Jozef Moravčík učiť v Liptovskej Tepličke, kde si našiel aj manželku. V roku 1948 sa presťahovali do L. Trnovca a bývali tam štrnásť rokov. J. Moravčík učil, robil osvetu, venoval sa mládeži, nacvičoval divadlá. Keďže bol učiteľ - kantor, vedel hrať aj na organe a chodil do kostola. Lenže to učiteľ vtedy nesmel. „Organ je moja veľká láska, kvôli nemu ma v 70. roku vykopli zo strany a skoro som prišiel o zamestnanie. Ale dosť dlho sa mi darilo unikať, vždy som si našiel nejaký konšpiračný spôsob, ako sa dostať do kostola.“ J. Moravčík neskôr hrával na organe aj v okoličianskom a smrečianskom kostole, v Závažnej Porube organ nemali, tak hral na keyboarde. Doma má aj klavír a kedysi mal aj husle. „Odmalička som rád čítal, veľa som čerpal z literatúry, čo niektorých spolužiakov na učiteľskej akadémii ohurovalo, iní závideli. Rozmýšľali, ako ma podraziť a raz mi natreli sláčik slaninou. Ja som o tom nevedel. Stáli sme na hodine a prehrávali cvičenie, profesor chodil okolo a počúval. Nejako dlho pri mne stál a už som tušil, že je zle. Povedal: hraj. Ale čo som mohol zahrať, slák sa šmýkal a husle nevydali ani hlások. Vyhodil ma z triedy a mal som reparát z huslí. Jediný v tej škole počas celého jej asi 170-ročného trvania. Preto som na husle zanevrel a hneď po maturite som ich predal.“
SuperStar je bahno
J. Moravčík má rád staršiu vážnu hudbu, počúva hlavne Bacha, Mozarta, Bethoveena. Nedalo nám nespýtať sa ho na SuperStar. „Ale na to sa ma ani nepýtajte, lebo ma to rozčuľuje. Ja v tom vidím takú dekadenciu, taký úpadok kultúry aj myslenia, takú plytkosť, prepáčte za výraz, ale to je bahno. A toto mi dávame mladým ľudom...“ Moravčíkovci bývajú kúsok za okoličianskou základnou školou, v ktorej učil od jej vzniku v roku 1962 až do odchodu do dôchodku v roku 1984 – čiže dvadsaťdva rokov hlavne tých najmladších, ale neskôr aj starších hudobnú výchovu a dejepis. Jeho životné krédo znie: Robiť tak, aby človek mohol pokojne spávať a pozrieť sa rovno každému do očí.
