Ružomberok – Na slovenské pomery išlo o bežnú vec. Ďalej už ale nasledovala ružomberská originalita. Po pár dňom zase obaja tréneri boli na svojich pôvodných „flekoch“. Tak tomu bolo až do 26. kola Corgoň ligy, v ktorom mužstvo spod Čebraťa prehralo v Petržalke s Artmediou 1:3. Po štvrtej prehre za sebou, pohár trpezlivosti pretiekol. Minulý utorok sa zišlo rozšírené vedenie MFK Ružomberok (za účasti členov predstavenstva a dozornej rady) a na programe rokovania bol jediný bod, a to tréneri. Tí napokon neprežili. Vedenie MFK odvolalo Hucka s Jarábkom a za šéfa realizačného tímu „inštalovalo“ Moraváka Františka Komňackého. Jeho asistentom sa stal Ľubomír Moravčík, ktorý naďalej bude vykonávať i funkciu prezid enta klubu. Všetko je to zatiaľ len do konca ligového ročníka 2004/2005. Prezident MFK Ľ. Moravčík uviedol, že dôvodom zmeny na trénerských stoličkách boli nepriaznivé výsledky mužstva. „Po Artmedii strácame desať bodov na druhú priečku, ktorú sme si pred sezónou vytýčili za cieľ. Po štyroch prehrách už bolo treba niečo robiť.“ V utorok si Komňacký odskočil na pohárový duel Banská Bystrica – Žilina a na druhý deň sa oficiálne ujal svojej funkcie.
S novým trénerom MFK Ružomberok
Ako sa zrodilo vaše ružomberské angažmán?
- Nešlo o žiadnu komplikovanú záležitosť. Majiteľ ružomberského klubu pán Fiľo má veľmi úzke kontakty na český futbal, na tamojších funkcionárov. Keď bol v Prahe sondoval voľných trénerov. Asi dostal na mňa doporučenie, keď mi zatelefonoval. Na utorok sme si naplánovali schôdzku a na nej padlo rozhodnutie o našej spolupráci.
Môžete sa našim čitateľom stručne predstaviť?
- Pochádzam z Moravy, konkrétne z Kyjova. Tam som začínal i svoju futbalovú dráhu. S aktívnym futbalom som skončil v Drnoviciach, kde sa začala odvíjať aj moja trénerská kariéra. Krátko som bol prvým trénerom tamojšieho účastníka III. divízie. Potom som robil asistenta napríklad Karlovi Brůknerovi či Jiřímu Dejmalovi. Až v 42 rokoch sa pre mňa futbal stal hlavým zamestnaním. Dovtedy som bol v prvom rade pedagógom na strednej a neskôr na vysokej škole v Žižkove. Vždy ma však veľmi bavil, preto napokon dostal prednosť. Moje začiatky ako profesionálneho trénera sa spájajú s druholigovou Poštornou. Nasledoval Synot Staré Město, kde sa nám podarilo dostať z tretej ligy až do najvyššej súťaže. Postup do I. ligy som slávil aj počas krátkej epizódy v Zlíne. Nemožno nespomenúť ani zaujímavú slovenskú anabázu. Veľmi rád si vybavujem spomienky na svoje pôsobenie v Žline a v Púchove. So žilinským mužstvom to bol zisk majstrovského titulu, v Púchove zase sa nám podarilo vyhrať Slovenský pohár. V živej pamäti mám náš krásny zápas v Trnave s Barcelonou v Pohári UEFA. Za svoj najväčší trénersky úspech však považujem primát c českej lige s Baníkom Ostrava. V tej sezóne sme sa navyše prebojovali i do finále národného pohára. To bol zatiaľ vrchol mojej trénerskej kariéry. V novej sezóne sa nám už tak nedarilo a v októbri došlo k môjmu odvolaniu.
Na čom je postavená vaša trénerska filozofia?
- Ja som sa ku všetkému v živote dostal len poctivou prácou. To je moje krédo nech robím, čo robím. Za každým úspechom stojí len poctivá každodenná robota. Bez nej sa k významnejšiemu výsledku nedá dopracovať. Preto sa bude maximálne usilovať o to, aby aj všetci hráči toto „všeobecné pravidlo“ pochopili a si ho i osvojili. Od neho sa potom odvíja i celá „nadstavba“. Ako asi každý tréner mám ideu, aby hra mužstva sa páčila a zároveň bola i efektívna. Ľudia, ktorí prídu do hľadiska chcú vidieť aj niečo viac, ako snahu a bojovnosť hráčov. Ich majstrovstvo a futbalovú kvalitu. Chcem, aby naša hra mala hlavu i pätu, aby sa divákovi páčila.
S akými informáciami o jednotlivých hráčoch ste prevzali nový „mančaft“?
- Dosť hráčov som poznal zo svojho pôsobenia v slovenskej lige. Samozrejme do tímu pribudli i noví, ktorých sa do svojho príchodu nevidel v akcii. Len mimochodom, v Baníku som trénoval Kotrysa a na skúške u nás, počas jedného sústredenia, bol Sapara. Z pôsobenia v Česku dobre poznám Pospíšila.
Kedy, do svojho príchodu, ste na vlastné oči videli Ružomberok naposledy?
- Vlani v lete, keď sme tu s Baníkom hrali prípravný zápas.
Prečo váš kontrakt znie len do konca sezóny? Veď to nie sú už ani dva mesiace.
- Dohodli sme sa, že nepôjdeme do nejakého dlhodobého zväzku. Dohráme sezónu, potom ju vyhodnotíme a povieme si, čo ďalej. Uvidíme, či bude záujem o ďalšie moje služby, alebo sa naša spolupráca skončí.
Dostali ste od Milana Fiľa, alebo vedenia klubu nejaký konkrétny cieľ?
- Nehovorilo sa o žiadnych číslach, ani bodoch. Ale hlavne o zlepšení momentálnej situácie. Viem, že ambície sú vyššie, ako je súčasné postavenie mužstva v tabuľke. Je tu pre mňa výzva, dostať ružomberský futbal z momentálnych problémov a ísť v tabuľke vyššie.
Svoju prácu považuje za nedokončenú
Prvý raz ste ako šéf realizačného tímu predstavili na slovenskej prvoligovej scéne. Čo vám ružomberské angažmán dalo?
- Každá nová štácia človeka obohatí. Tréner sa počas nej stretne s niečím novým. Samozrejme, že ide o momenty pozitívne, ale aj negatívne. Taký je náš trénersky život. Utvrdil som sa v tom, a nepoviem nič nové, že futbal na Slovensku nie je na takej profesionálnej úrovni, aby mohol držať krok s vyspelými európskymi krajinami. Mám tu na mysli jeho celú šírku záberu. Tam je „pes zakopaný“. Ak chceme „vonku“ niečo znamenať, je nevyhnutné začať od mládežníckych kategórií. V prvom rade to chce dostatočný počet kvalitných a kvalifikovaných trénerov a potrebné množstvo zodpovedajúcich ihrísk.
Necítite trošku krivdu, že k vášmu odvolaniu nemalou mierou prispeli aj rozhodcovia svojimi „falošnými tónmi“?
- Určite pod naše výsledky v Púchove, na Interi i doma so Žilinou sa negatívne podpísali aj arbitri. Ja som momentálne prišiel o prácu, o svoje zamestnanie. Oni ale, i napriek svojim omylom, naďalej vykonávajú svoje „hobby“, navyše majú i svoje vlastné zamestnanie. Tiež by mali byť trestaní za chybnú či zle odvedenú prácu na ihrisku.
Aký máte názor na skladbu súčasného ružomberského mužstva?
- Myslím si, že klub disponujeme talentovanými futbalistami. Avšak trochu tomuto tímu chýba akýsi vodcovský typ. Absentuje tu tiež zdravý klubizmus. Myslím tým vzťah hráča ku klubovým farbám, k mestu, ktoré reprezentuje a v neposlednom rade i zodpovednosť voči vlastným fanúšikom. Preto dôležitá je tiež vlastná výchova futbalistov. Je na nezaplatenie mať v mužstve odchovancov z domácej liahne. Tak sa buduje i akási klubistická tradícia.
Čo vás najviac mrzí pri predčasnom odchode z Ružomberka?
- Jednoznačne nedokončená práca. Toto mužstvo určite zase začne vyhrávať. Má na to. To, čo nás postihlo, je vo futbale bežné a nikto sa nevyhne aj slabším chvíľkam. Slovenskému futbalu ale chýba trpezlivosť. Vrcholní predstavitelia klubov žiadajú rýchly úspech a za každú cenu. Z toho vyplýva aj „kolotoč“ trénerov.
