RUŽOMBEROK. Po Mariánskej ulici popod Kostol svätého Ondreja a Mauzóleum Andreja Hlinku prejde denne veľa Ružomberčanov aj návštevníkov mesta. Vyvýšený kostol s mauzóleom, veľkými schodmi a hradbovým múrom sú už dlho symbolom Ružomberka.
Pri pohľade na tento monumentálny komplex si každý pozorovateľ musí všimnúť aj nápadný zamrežovaný otvor v kamennom múre. Je vytesaný do skaly, má len niekoľko metrov štvorcových a momentálne sa v ňom nenachádza nič len odpadky.
Snažili sme sa o tejto diere niečo zistiť, napríklad, na čo slúžila pôvodne. Pýtali sme sa historikov, architektov aj jaskyniarov. Pátranie napokon prinieslo niekoľko zaujímavostí z histórie mesta.
Kedysi poslúžila
„Je to pozostatok starej pivnice. Na Mariánskej ulici, tam kde je teraz trávnatá plocha a lavičky, stáli ešte v minulom storočí domy. Pivnica vysekaná do skaly patrila jednému z nich,“ ozrejmil pôvod tajomnej diery v kamennom múre pod farským kostolom historik Peter Dvorský.
Dom, ku ktorému pivnica patrila, nestojí už niekoľko desaťročí. Prečo s ním nezmizla aj pivnica, sa nám zistiť nepodarilo. Nikto, koho sme sa pýtali, dokonca nevie ani to, kto by mohol mať kľúče od zamrežovaného vstupu.
Vo vnútri niekdajšej pivnice je už len odpad. (zdroj: Miro Gejdoš)
Príliš odvážne plány
Zaujímavosťou je, že začiatkom aktuálneho storočia vzniklo niekoľko veľmi originálnych nápadov spojených s týmto miestom. Vtedajší hlavný mestský architekt Ján Petrek tam chcel umiestniť živého medveďa.
„Premýšľal som, ako využiť tento priestor a prilákať turistov. Inšpiroval som sa vo švajčiarskom Berne, kde majú neďaleko námestia výbeh s medveďmi. Stretlo sa to s veľkým odporom. Asi to bolo dosť odvážne,“ vysvetlil.
Živé medvede sa okrem Bernu nachádzajú napríklad aj na zámku v Českom Krumlove.
Všetko padlo
Ďalšou víziou bolo vybudovanie schodov alebo kaskád. Architekt Petrek prišiel dokonca aj s myšlienkou zriadenia veľkého vodopádu. Nápad mal pozitívny ohlas, ale napokon z neho zišlo, keď na radnici zhruba pred desiatimi rokmi skončil.
Smelé projekty padli do zabudnutia a teraz je pod južnou časťou hradbového múru len rovná trávnatá plocha a niekoľko lavičiek s betónovým podkladom usporiadaných do štvoruholníka.
Jedna ulica, štyri názvy
Kamenný múr pod kostolom pochádzal podľa pamiatkarov pôvodne z roku 1445. Koncom 19. storočia a v štyridsiatych rokoch minulého storočia prešiel úpravami. Vtedy dostali dnešnú podobu aj Školské schody z Mariánskej ulice na Námestie Andreja Hlinku. Od roku 2012 je múr pamiatkovým objektom.
Pútavú históriu má aj samotná Mariánska ulica. Pôvodne sa volala Ulica Šroty. V mestských dokumentoch sa spomína už v roku 1728. Podľa historika Petra Dvorského boli na nej mlyny a názov vznikol od slova šrotovať, teda mlieť obilie. V roku 1985 sa zo Šrotov stala Mariánska ulica.
„Súviselo to s prípravou osláv v roku 1896 na počesť tisícročného príchodu Maďarov do Dunajskej kotliny. Uhorsko bolo kráľom Štefanom zasvätené pod ochranu Panny Márie. Vďaka tomu sa používal názov Mariánske kráľovstvo. Ulica dostala názov Mariánska na počesť Panny Márie, hlavnej patrónky Uhorska,“ vysvetlil Dvorský.
Mariánska ulica v roku 1930. (zdroj: Z knihy Ružomberok, monografia mesta)
Posledné zmeny
V roku 1945 rozdelili ulicu na dve časti. Tá, ktorá viedla po Malý závoz, dostala názov Jesenského a časť vedúca k ulici Riadok pomenovali Majere. Na začiatku deväťdesiatych rokov ulice opäť spojili pod jednu s názvom Majere.
V roku 2004 prijalo mesto všeobecne záväzné nariadenie, ktorým stanovilo súčasné pomenovanie ulíc. Mariánska je od Podhory po Malý závoz a Majere sú od Mariánskej po Riadok.
