ĽUBOCHŇA. Rozhovor s Jaroslavom Drábom, súčasným šéfom ľubochnianskeho športu o pozadí krachu dospeláckeho futbalu v obci, výraznejšie zarezonoval medzi verejnosťou a priniesol tiež viaceré ohlasy na našej internetovej stránke. So zámerom hlbšie preniknúť do danej problematiky, sme oslovili aj Jozefa Olosa, ktorý dvadsať sezón obliekal ľubochniansky dres a pred J. Drábom (do marca 2015) stál na čele TJ Havran.
„Ak niekomu je za koncom A mužstva veľmi ľúto, tak v prvom rade som to ja,“ rozhovoril sa J. Olos.
„Od malička som tu hrával. V roku 2002, po príchode na tamojšiu základnú školu, sa začala aj moja práca s deťmi vo futbalovom klube. V tom čase TJ Havran mal v súťaži jediné družstvo a to starších žiakov. V škole ako učiteľ som dal dokopy mladších žiakov, ktorých sme prihlásili do Kormanovho pohára. Od trénera Vladimíra Čieška ku mne prešli starší žiaci. Za krátky čas Ľubochňa začala dosahovať veľmi pekné úspechy v mládežníckych kategóriách. S družstvom žiakov sme vyhrali I. triedu, dorastenci postúpili do V. ligy...
Tu sa vytvorilo vlastné podhubie pre návrat mužov do súťaže. Zároveň sa nám podarilo posťahovať bývalých hráčov, ktorí v minulosti za TJ Havran nastupovali. Za štyri roky Ľubochňa postúpila z tretej až do prvej triedy. Netvrdím, že všetko som robil sám, ale za viac ako desať rokov som klubu obetoval podstatnú časť svojho života, stal som sa aj členom výboru TJ a osem rokov som pôsobil ako jeho predseda. Preto ma veľmi bolí to, čo sa stalo.“
Predchádzajúci prvý muž Havrana a dlhé roky riaditeľ na miestnej základnej škole tvrdí, že rozpad tímu mužov neprišiel zo dňa na deň. Názorová nejednotnosť na ďalšie smerovanie telovýchovnej jednoty bola akýmsi spúšťačom futbalovej krízy.
„Kde je majetok a peniaze, tam stačí málo, aby sa naštrbili medziľudské vzťahy. Naša TJ vlastní zariadenia v areáli ihriska, vlek i chatu a mali sme ešte kúpalisko, ktoré sme predali gruzínskemu podnikateľovi Nodarovi Giorgadzemu. Naša TJ funguje ako občianske združenie a ako také pracuje na báze dobrovoľnosti, čo pri správe majetku asi nie je ideálne nastavenie. Na druhej strane je tu obec, ktorá má v svojej náplni napomáhať svojím občanom pri ich živote v obci, čiže aj v kultúrnom a športovom vyžití. Preto som pred dvoma rokmi prišiel s návrhom, aby sa pripravila transformácia TJ Havran na obecný športový klub. Spolu s niektorými členmi výboru som videl v takomto kroku optimálny model pre naše ďalšie fungovanie. Chceli sme, aby majetok patril obci a ona sa aj oň starala a my športovci, aby sme robili šport. Na valnom zhromaždení však väčšina členov bola proti zmene. Takže nemalo zmysel pokračovať vo funkcii predsedu. Nedali sa naplniť predstavy, ktoré som považoval za správne. Spolu so mnou z výboru TJ odišli aj ďalší dvaja funkcionári. Zhodou okolností ľudia, ktorí robili do futbalu a hlavne pri prvom mužstve. Áčko tým stratilo svoje zázemie, prestalo mať pána a začala škrípať i komunikácia s hráčmi.“
Pre húfne opúšťanie ľubochnianskej kabíny druhý raz, za pomerne krátke obdobie, mužský futbal v dedine skolaboval. Expredseda ale nehádže vinu len na hráčov. „Oni chceli hrať futbal. Čo ja viem, do poslednej chvíle apelovali na vedenie, aby doplnilo káder, aby sa A mužstvo udržalo.
Nedostali však adekvátnu odpoveď a preto sa rozhodli využiť posledný prestupový termín. Nebolo za tým žiadne lanárenie, išlo o ich dobrovoľné rozhodnutie. Chlapcov však treba aj motivovať, nemyslím tým iba peniazmi, čo takisto chýbalo. Argumenty, že malý rozpočet nič nedovoľoval, neobstoja. Za môjho predsedovania s polovičným balíkom peňazí fungovali všetky tímy. Žiaľ, keď starší hráči skončili, akoby sa zabudlo na riešenie náhrad. Hlavne sa však vytratila komunikácia.“
J. Olos síce v TJ Havran už nefunkcionárči, ale osud „koženej“ dedine zostal jeho srdcovkou. Stará sa o žiacku pyramídu.
„Pracujeme s deťmi už od štyroch rokov. Môžeme byť hrdí na výsledky prípravkárov, mladších i starších žiakov, takisto radosť nám robia dievčatá. No fakt, že obec zostala bez mužského futbalu, ma strašne mrzí,“ dodal 39 - ročný futbalový zanietenec.
