LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Zariadenie na Borbisovej ulici vzniklo pred 15 rokmi, zakladali ho v časoch, keď starostlivosť a pomoc problémovým deťom znamenala automaticky pobyt v polepšovni. Niekoľko zanietených dobrovoľníkov ale verilo, že to ide aj inak a deťom treba dať šancu.
Matkou myšlienky potreby zriadenia centra pre pomoc problémovým dievčatám je Anna Bodoríková, ktorú verejnosť pozná ako sestru Júliu. Dom svätej Kláry zriaďuje Spišská katolícka charita. Uplynulý štvrtok oslávili 15 rokov fungovania, spomienok prepletenými trápením, ale aj chvíľami úprimnej radosti a šťastnými príbehmi.
Na stretnutie prišla aj prvá riaditeľka
Spomienkovou slávnosťou žil každý kút zariadenia na Borbisovej ulici. Začala sa svätou omšou a pokračovalo hrami a debatami v záhrade. Stretlo sa približne 70 ľudí, ktorých osud sa preplietol so zariadením. Prišla prvá riaditeľa Mária Kluvancová, rehoľné sestry, bývalí aj súčasní zamestnanci, dobrodinci.
Vzácna bola aj návšteva bývalých klientok zariadenia, ktoré sa postavili na vlastné nohy a do zariadenia sa vrátili s manželmi a kŕdľom detí. Stretli sa ľudia, ktorí sa dlho nevideli, ale stále si mali čo povedať a vzájomná spoločnosť bola pre nich pohladením.
Pracujú tam, kde to rodina nedokázala
V zariadení nachádzajú útočisko dievčatá s výchovnými problémami vo veku od 10 do 25 rokov, ktoré boli zneužívané alebo týrané. Funguje ako predstupeň pred resocializačným zariadením, režim je v porovnaní s ním voľnejší.
Vychovávateľky a ďalší personál sa snažia pokračovať vo výchove v tých oblastiach, v ktorých rodičia z rôznych dôvodov nemohli dievčatám pomôcť.
Okrem rodinného prístupu im ponúknu pomoc psychológa, sociálneho pracovníka, skupinovú aj individuálnu terapiu. Pracovné návyky si dievčatá osvojujú aj v rámci tvorivých dielní, ale predovšetkým podieľaním sa na každodenných prácach, pomáhajú pri varení, praní, upratovaní a práci v záhrade.
„Nie vždy sme si od dievčat vypočuli slová vďaky, ale spätne si uvedomujú, že im chceme pomôcť a navzájom si odpustíme,“ povedala šéfka charitného domu Júlia Bodoríková.
Dobrovoľné aj nariadené pobyty
Dievčatá môžu prísť dobrovoľne alebo z popudu rodiny, ktorá nezvláda východu. V takom prípade sociálne pracovníčky s rodinou úzko spolupracujú. Často sú rodinám nápomocné školy a sociálne úrady.
Ďalšiu skupinu tvoria dievčatá, ktoré sú do zariadenia umiestené na základe rozhodnutia súdu v spolupráci s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, kde nariadia výchovné opatrenia.
„Bránami nášho zariadenia prešlo približne 300 klientok,“ povedala Bodoríková. S dievčatami sa po odchode snažia udržať kontakt.
„Telefonujeme si, alebo teraz, keď fungujú sociálne siete, si píšeme aj cez ne. Dokonca, keď sa idú vydávať, volajú nás na svadbu a krst svojich detí. Pre nás je to veľmi motivujúce.
Cítime, že naša práca sa oplatí a to nám dodáva silu prekonávať rôzne ťažkosti.“
Dievčatá sa učia držať v ruke metlu
Klientelu aj po 15 rokoch tvoria síce stále dievčatá, ale dnes už aj iné.
„Kedysi to bola iná služba. Chodili k nám hlavne dievčatá z detských domovov. Tam sa naučili aspoň základné veci, aby si upratali, vedeli chytiť metlu do ruky, vykrútiť handru. Dievčatá, ktoré k nám chodia dnes, musíme všetko učiť,“ opísala riaditeľka.
„Rodičov by som chcela po-prosiť, aby deti učili robiť. Je pravdou, že práca šľachtí človeka a deti s pracovnými návykmi oveľa jednoduchšie čelia problémom.“
Problémy majú aj vďaka rodine
Problémy dievčat podľa slov pani riaditeľky najčastejšie pramenia z krízy súčasnej rodiny. Vidieť, že deti prichádzajú z rodín, kde sa im málo venujú. Čas im vypĺňa počítač a nočné potulky.
„Naše deti vyrastajú v rozvrátených a nefunkčných rodinách. Nielen deti sú problémové, ale taká je celá rodina,“ povedala. Rodičov dievčat pozývajú na spoločné stretnutia, pričom sa s nimi snažia čo najviac spolupracovať. Často sa však stretávajú s tým, že rodič nepríde, lebo nechce. „V posledných rokoch sledujeme, že k nám chodia aj mladučké 12-ročné dievčatá so skúsenosťami s drogami,“ doplnila s neskrývanou obavou Bodoríková.
Veľakrát sa cítila bezmocná
Silu, ktorú Júlia Bodoríková vložila do toho, aby Dom svätej Kláry vznikol, neľutuje, hoci zažila množstvo krušných chvíľ.
„Keby som bola vedela, čo ma čaká, možno by som do toho nikdy nešla. Rôzne nástrahy sa však odkrývajú len kúsok po kúsku, a to je veľmi dobre. Veľakrát som dospela do štádia, keď som sa cítila bezmocná,“ priznala.
„Jediné, čo som mohla vtedy urobiť, bolo v pokore vložiť všetko do Božích všemohúcich rúk a pod ochranu Nepoškvrnenej Panny Márie. Sme tu ako rodina a v každej rodine občas zahrmí, ale aj zasvieti slniečko,“ dodala.
Bez pomoci sponzorov, dobrodincov a dobrovoľníkov by sa podľa riaditeľky domu toto Božie dielo sotva rozvíjalo už 15 rokov. „Poďakovanie patrí všetkým. Osobitná vďaka patrí súčasným aj bývalým zamestnancom, riaditeľovi Spišskej katolíckej charity a tiež duchovnému správcovi zariadenia ako aj každému, kto akokoľvek priložil ruku k tomuto dielu,“ dodala.
