Domov do Liptovského Hrádku sa vráti tesne pred Vianocami. Kto? Sedemnásťročný tanečník Filip Martinský.
Všetko sa pre Filipa začalo jednou správou od choreografky, s ktorou pracoval pred šiestimi rokmi. Od nej sa dozvedel, že do francúzskeho divadla hľadajú tanečníkov do muzikálu Rómeo a Júlia. Vraj z možnosti, že by mohol tancovať a hrať na zahraničných scénach, bol fascinovaný.
„Chvíľu som váhal, ale od začiatku som z tejto možnosti bol úplne hotový, vedel som, že nemám čo stratiť. Môžem len získať,“ povedal mladý muž a ešte stále sa mu od radosti triasol hlas. Pokračoval: „Trochu som zaváhal preto, že mám len sedemnásť rokov a vedel som, že na Slovensku divadlá neberú na hosťovanie pod osemnásť. Ak áno, tak len na jedno-dve predstavenia. Také dlhé hosťovanie som si nevedel predstaviť a rátal som s tým, že bude problém vzhľadom na môj vek.“
Ďalší moment zaváhania bol vtedy, keď si uvedomil, že je študentom hrádockého konzervatória a ešte nemá skončené štúdium. „Na druhej strane som si povedal, že mi nová skúsenosť môže veľa dať a že chcem zažiť, aké je to na konkurze.“
Na konkurz šiel s malou dušičkou
Možnosť účinkovať v zahraničí hneď konzultoval s Evou Ohraďanovou, riaditeľkou hrádockého súkromného konzervatória. Veľmi na konkurz chcel ísť, napriek tomu naň šiel s veľmi malou dušičkou. Jeho konkurentmi totiž boli profesionálni a veľmi skúsení tanečníci.
„Konkurz som bral ako novú veľmi veľkú skúsenosť.“ Konkurz prebiehal v troch kolách. „V prvom kole sme sa naučili „variačku“, to znamená asi dve minúty krátkej choreografie. Potom sme ju tancovali po štyroch a hneď choreograf ukazoval: áno, áno, nie, nie... Tí, čo dostali nie, museli ísť domov, tí s áno postúpili do druhého kola.“ Filip postúpil.
V druhom kole mali tanečníci vyjadriť nenávisť. Šesť sekúnd vážnym pohybom, šesť sekúnd hereckým.
„To bolo pre mňa náročné, lebo som viac zvyknutý pracovať s telom ako s hereckými prvkami.“ Filip však dal aj druhé kolo.
Tretie kolo bolo pre mladého tanečníka malinou? Skoro sa dá tak povedať. Sám hodnotí, že to bola najlepšia časť konkurzu. Mohol tancovať, čo chcel: „Pustili pesničku a každý päť minút improvizoval, v tanci prezentoval sám seba. Tancom som vyjadroval to, čo cítim, ako cítim, ako vidím tanec. Choreograf nás pozoroval, spoznával a rozhodoval sa.“
Po treťom kole si všetkých zavolal a povedal, koho berie. „Bol som medzi nimi aj ja. Wau. Hoci som veľmi túžil po úspechu, nečakal som, že sa to podarí. Dôvod? Na konkurze boli aj o desať až pätnásť rokov starší profesionálni tanečníci.“
Teraz zaznela veľmi reálne otázka – čo urobiť? Filip si uvedomoval, že je študentom a že musí ešte veľmi veľa vecí klapnúť, aby mu zahraničie vyšlo. „Hneď po konkurze som volal pani riaditeľke a tá mi objasnila všetky pre a proti. Uvedomil som si, že je to veľká zodpovednosť, nakoniec sme spoločne rozhodli – pôjdem.“
Filip Martinský v šatni pred vystúpením. (zdroj: archív FM)
Museli naštudovať každý prst
V septembri mali prvé nacvičovanie. Hoci tanečníci pochádzali prevažne z Talianska, Francúzska, po troch ich bolo z Čiech a Slovenska, nácvik sa uskutočnil v Bratislave. Intenzívne nacvičovali tri týždne po deväť až desať hodín denne. Všetko muselo byť naštudované do najmenšieho detailu.
„Francúzi sú veľkí perfekcionisti. Museli sme naštudovať každú rolu, každý prst, ale mali sme aj časti, v ktorých sme mohli vyjadriť viac seba, svoju osobnosť. To sa mi veľmi páčilo. Prvý týždeň sme nahadzovali, druhý všetko čistili a tretí týždeň prišli speváci. Úžasní. Predstavenie začínalo byť veľmi veľkolepé, začínalo mať grády. Sila muzikálu. Nádherné.“
Po bratislavskom nácviku sa Filip vrátil na týždeň do Liptova do školy. Dostal individuálny plán štúdia.
„Predpokladám, že to budem mať v škole trochu ťažšie, ale myslím, že nové skúsenosti na scéne v zahraničí stoja za to. Veľmi si vážim, že mi škola umožnila uplatniť sa v profesionálnom divadle a verím, že štúdium po návrate zvládnem.“
Smer Paríž, Taiwan a Čína
Tour Ázia sa začala 15. októbra z Liptova do Paríža, odtiaľ rovno do Taiwanu. Mladý Hrádočan si momentálne užíva obrovské divadlo San Yat sen Memorialhall s trojtisícovým hľadiskom v taiwanskom Taipei.
„Všetko je veľkolepé, veľmi sa teším,“ povedal Filip. „Mám pocit, akoby som účinkovaním v muzikáli skočil rovno do profesionálneho života tanečníka napriek tomu, že som študent. Viem, koľko sa potrebujem ešte učiť, ale momentálne žijem profesionálny tanečný život. Veľmi si to vážim. Každá minúta v divadle s úžasnými ľuďmi, ktorí sú jeho súčasťou, mi dáva neskutočne veľa.“
Filip si pochvaľuje aj mimojaviskové vzťahy s kolegami, ktorí sú o desať až pätnásť rokov starší ako on.
„Všetci vychádzame veľmi dobre, komunikujeme medzi sebou po anglicky. Mám pocit, že sme si veľmi sadli. Už aj príprava v Bratislave bola úžasná, také niečo som ešte nezažil. Všetci sme šli presne, čisto, každý chcel pracovať, bol sústredený, koncentrovaný. Choreograf bol veľmi mladý, veľmi úžasný, vyrovnaný a presne vedel, čo chcel. Šiel jasne za svojím cieľom. Muzikál je najmä o herectve, no on nám nič nediktoval. Nechal nás príbeh vymyslieť, hrať ho na javisku. Je to o veľkej zodpovednosti. Navyše, nehodnotí – to je zle, ale povie – skús to ešte inak.“
Plusy a mínusy zahraničného pôsobenia
Exotický Taiwan Filipa očaril a v krajine si uvedomil, že túžba po cestovaní v ňom bola vždy, ale tanec prevládal. „Vďaka tancu sa mi však plnia aj malé sny. Predstavoval som si Taiwan ako bežné mesto s čínskym koloritom, našiel som však obrovské moderné budovy, ale aj historické chrámy, krásne veľké divadlo a hlavne milých, úprimných a ústretových ľudí. Všade je čisto a sviežo. Jedenie s paličkami bolo zaujímavé, naučil som sa to hneď, ale radšej si dám európske jedlá. Najnádhernejší pocit bol, keď som kráčal v noci mestom, bolo horúco a „fúkal“ príjemný jemný dážď.“
Čo Filipovi Martinskému angažmán dáva a čo berie? Tvrdí, že viac dáva. Určite mu však chýba slovenské jedlo – halušky a mamina kuchyňa. Tiež priatelia, spolužiaci a hlavne rodina.
„Veľa mi dala tanečná škola v Liptovskom Hrádku a pôsobenie v súbore Jessy. Robili sme rôzne tanečné štýly, stále sme ich menili a kombinovali, teraz sa vďaka tomu cítim zbehlejší, rýchlejšie chytám prvky a nemám problém so zmenami.“
Prvýkrát na zahraničnej scéne to však bol veľký stres. Vystúpenie je dvojhodinové, je v nej veľa prezliekania, obrazov a treba si všetko presne zapamätať – tam sa tancuje, tam hrá.
„Pred vystúpením mám trochu obavy. Keď som však už na javisku, zasvietia svetlá a vidím v hľadisku tritisíc divákov, je to niečo neskutočne nádherné. V Číne vraj bude šesťtisíc ľudí v hľadisku a už je vypredané.“
Ľudia, ktorí chodia na predstavenia, sú podľa Filipa otvorení, priateľskí.
„Stalo sa mi, že už aj odo mňa si diváci pýtali autogramy, podpisy, chceli aj naše fotografie. Zatiaľ je to pre mňa nezvyčajné a som veľmi vďačný, že to môžem zažívať. Páči sa mi žitie v divadle. Všetci sme jeden tím, máme svoje kostymérky, krajčírky, krajčíra a kaderníka z Paríža. Vždy máme pred vystúpením nachystané kostýmy s menom na jednom mieste. Všetko musí byť presné, čisté, načas. Keď sa niečo stane, hneď sa situácia rieši, všetko je megapro-fesionálne,“ zakončil Filip Martinský.
