Sú tridsiate roky minulého storočia. Nevieme, ktorý rok presne, ale druhá svetová vojna sa ešte nezačala. V Turíku, malej liptovskej dedinke obkolesenej horami, dochádza k veľkej osobnej tragédii. Štefanovi Vrtichovi z vyšného konca sa od pece rozhorí dom. Prichádza o všetko. Už nejaký čas žije sám, je vdovec. Deti nemá. Zostal sám, bez domu a bez peňazí.
Má však nezvyčajný nápad. Rozhodne sa, že sa uchýli do jaskyne v lese za dedinou. Cesta tam trvá z dediny zhruba pol hodiny. V jaskyni sa mu zapáči a postupne sa zabýva. Časom si zamuruje vchod a urobí si aj dvere. Zariadenie jeho nového domova je veľmi skromné, má len nevyhnutné predmety a niekoľko pracovných nástrojov. Po vodu chodí do studničky, ktorá je pomerne ďaleko.
Dostával jedlo aj oblečenie
„Živil sa výrobou košíkov a šaflíkov. Keď si potreboval niečo kúpiť, prišiel do dediny a niečo predal. Často chodil pomáhať viacerým rodinám pri rôznych prácach. Vedel všeličo opraviť, bol to šikovný chlap a mali sme ho radi. Rozprával nám všelijaké príbehy,“ vracia sa v spomienkach o viac ako 70 rokov naspäť 85-ročná Anna Hamzová, pravdepodobne najstaršia obyvateľka Turíka.
Štefanko, ako samotára z jaskyne volajú, sa vďaka svojej dobrej povahe môže z času na čas spoľahnúť aj na dobrých Turíčanov. Keď príde do dediny, dávajú mu jedlo aj oblečenie.
Chodili ho navštevovať deti
„Nikdy nechodil špinavý alebo zanedbaný, ale ani po pansky. Vždy bol ostrihaný aj oholený. Bol to celkom fešák,“ opisuje dnes už legendárnu postavu miestnych dejín Anna Hamzová.
„Učiteľka v obecnej škole nám občas povedala, aby sme priniesli slaninu, nejaké oblečenie a dohán. Spoločne sme potom išli na prechádzku do lesa za Štefankom a doniesli mu, každý čo mohol.“
Lenže nie všetci sú takí prajní a štedrí. Jeden z Turíčanov raz nájde Štefanka na svojom poli, ako si do tašky berie niekoľko zemiakov. „Zbil ho ako psa a dokaličeného ho tam nechal ležať bohvieako dlho. Pre dva korene švábky,“ mračí sa pani Hamzová.

Liptovský Robinson
Podľa novinára a súčasného starostu Turíka Stanislava Krakovského, ktorý sa o pustovníka v minulosti tiež zaujímal, bol Štefan Vrtich veľmi zručný v štepení stromčekov a zbieraní byliniek.
„Jaskyňa, v ktorej žil, dostala pomenovanie Štefankova skala. Ide o vápencový útvar vo vrchu Hacníkov na sever za Turíkom. Keď som bol malý, v jaskyni bolo vidno, že ju niekto obýval. Vyzeralo to veľmi dobrodružne. Ten pán bol čosi ako liptovský Robinson,“ hovorí starosta.
Hoci pozná prírodu a jej liečivé účinky, raz sa pomýli a zje akési červené bobule. „Hovoril nám, že sa z nich priotrávil, prišlo mu zle a odpadol niekde na poli. Asi po dvoch dňoch sa prebral a vrátil do jaskyne,“ spomína A. Hamzová, ktorej rodinu často navštevoval.
Vyhorela mu aj jaskyňa
A ako to bolo so ženami? Ak chlap žije sám, je to logická otázka. „Bol rád, že žije, nie aby myslel na ženy,“ zasmeje sa pamätníčka. „Chodil aj do kostola. Na Božie narodenie išiel vždy pešo do kostola v Liptovskej Teplej.“
Štefan Vrtich žije v jaskyni niekoľko rokov. Anna Hamzová odhaduje, že možno aj 15 alebo 20. Lenže jedného dňa postihuje Štefanka ďalšia tragédia. Vyhorí mu aj jaskyňa, lepšie povedané – všetko, čo v nej mal. Nie je toho veľa, ale je to jeho celý majetok.

Možno ho zabil had
Keďže je pán Vrtich v pokročilom veku, vedenie obce mu vybaví umiestnenie v penzióne pre dôchodcov v Žiline.
„Dlho tam nevydržal. Po čase sa začalo hovoriť, že ho ľudia opäť videli v lese. Už sa len túlal. Krátko na to ho mŕtveho našla jedna žena, ktorá išla na huby,“ vysvetľuje pani Hamzová. „Mohol mať 70 rokov. Za opaskom mal tisíc korún. Opatroval si ich na pohreb. V tej dobe to boli veľké peniaze.“ Môžeme odhadovať, že sme zhruba na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov.
Ide o zvláštnu a tajomnú postavu a potvrdí sa to aj pri úmrtí. Jeden z prvých ľudí, ktorý prichádza k nebohému, je Mikuláš Kačalka. Podľa jeho svedectva vyliezol spod Štefankovho kabáta had a odplazil sa do trávy.
Má hrob, ale bez mena
„Iná verzia hovorí, že mu had vyšiel z úst, ale to už sú skôr len také miestne legendy,“ vysvetľuje starosta Krakovský.
Štefana Vrticha pochovajú na cintoríne v Turíku. Jeho hrob existuje dodnes, ale bez akejkoľvek zmienky o ňom. Neskôr totiž do toho istého hrobu pochovávajú jeho prasynovca. Teraz je na náhrobku už len jeho meno.
„Na pohrebe boli skoro všetci z dediny, tak ako vždy, keď zomrie niekto v takej malej obci,“ zakončuje rozprávanie Anna Hamzová.
