Zarastený spisovateľ v slamennom klobúku niekde v záhradnom domčeku alebo v podkroví starého domu s cigaretou a pohárom vína... Tak by sme si to mohli predstaviť. Romantika ako za Hemingwaya. Lenže je to inak. Jozef Karika nefajčí, alkohol veľmi nepije, nosí rifle a koženú bundu a nemá ani to strnisko. Má však ochotu hovoriť o tom, čo to všetko obnáša, keď ste spisovateľ na plný úväzok.
Pred šiestimi rokmi ste mali vďaka knihe V tieni mafie raketový nástup. Latku ste si dali poriadne vysoko. Darí sa vám stále držať na veľkej vlne prvotného úspechu?
– Bol to optický klam, že je to raketový nástup. V tieni mafie bola moja ôsma kniha.
Ale prvá z beletrie.
– Áno. Aj keď mi už predtým vyšli nejaké krátke poviedky v antológiách a podobne. Takže moja tvorba zapúšťala korene dlhšie a myslím, že veľa ľudí ma už poznalo aj vďaka tým skorším veciam. Podľa môjho názoru som mal aj veľké šťastie, lebo vtedy bol po mafiánskej téme dopyt. Neviem posúdiť, či sa ešte veziem na tej vlne. Lebo prvé vlny zvyknú rýchlo skončiť.
Na prvý pohľad vyzerá práca spisovateľa veľmi lákavo.
– Navonok áno. Ale spomedzi zamestnaní, ktoré som vyskúšal, je určite najnáročnejšia. Aj najstresujúcejšia. Najprv treba mať nápad, celé to premyslieť, naštudovať si materiál, napísať knihu, komunikovať s vydavateľstvom, riešiť marketing, po vydaní komunikovať s čitateľmi a mnoho ďalších vecí. Je to veľmi rôznorodé a je to doslova podnikanie.
Nemalo by takéto veci riešiť vydavateľstvo?
– Ono to aj rieši. A veľmi dobre. Na vydaní jednej knihy pracuje aj 25 ľudí. Autor musí so všetkými komunikovať, aby sa z toho nevytratil jeho rukopis, na ktorý sú čitatelia zvyknutí. Možno aj to rozdeľuje spisovateľov medzi najlepších a tých ostatných. Niekto napíše knihu a koniec. Nech sa o zvyšok postará niekto iný. Ja som v tomto perfekcionista. Z môjho pohľadu je napísanie knihy možno 40 percent práce.
Takže ak chcete mať z písania aj biznis, musíte vedieť zmanažovať všetko naokolo.
– Vnímam to tak, že autor je niečo ako producent. Sám seba tiež neberiem len ako spisovateľa, ale skôr ako nejakého režiséra, ktorý na svojom diele spolupracuje s vydavateľstvom. Byť úspešných autorom dnes ani zďaleka neznamená len napísať dobrú knihu.
U nás vám to ide zatiaľ parádne. Darí sa vám presadiť aj v zahraničí?
– Mám niekoľko prekladov svojich kníh. Zatiaľ sa orientujem hlavne na Česko a okolité krajiny.
Určite je to náročný a zdĺhavý proces. Nájsť dobrého prekladateľa asi tiež nie je len tak.
– Mne to trvalo päť rokov, kým som ho našiel. Prekladateľov z angličtiny do slovenčiny je veľa, ale naopak nie. A na umeleckej úrovni ešte menej.
To musí byť tiež spisovateľ.
– Presne tak. Väčšinou sú to ľudia, ktorí sa v danej krajine narodili, alebo tam dlho žili, prípadne sú v kontakte s niekým, pre koho je to materinský jazyk a priebežne to číta aj on.
Časový harmonogram si určujete vy, alebo máte termíny, kedy musíte vydavateľstvu odovzdať napríklad určitý počet kapitol?
– Zatiaľ si to určujem ja. Keď niečo mám, ponúknem im to. Nikde pritom nie je garantované, že to vezmú. To, že autor napísal päť dobrých kníh niečo, samozrejme, znamená, ale nezaručuje to, že aj šiesta bude dobrá. Proces posudzovania je veľmi prísny a povedal by som, že kritériá sú čoraz vyššie.
Jozef Karika tvrdí, že písanie je tvrdá rehoľa, ale so sebadisciplínou nemal nikdy problém. Trénoval aj karate. (zdroj: Richard Klíčník)Hovoríte, že nároky stúpajú, ale vychádza čoraz viac kníh. Dnes už píše ktokoľvek. Nie je to paradox? A povedzme si pravdu, veľká väčšina súčasnej slovenskej literatúry je totálny odpad.
– Myslel som to skôr na seba. Čím lepšie meno mám, tým viac sa odo mňa žiada. Prinajmenšom to, aby moja ďalšia kniha bola aspoň taká úspešná ako posledná. Ale súhlasím s tým, že nikdy nebolo jednoduchšie vydať knihu ako dnes. No zároveň nebolo nikdy také náročné udržať sa na vrchole aspoň niekoľko rokov. Videl som štatistiku, podľa ktorej sa 98 percent spisovateľov nedokáže písaním uživiť, percento ako-tak a len percento to dokáže veľmi dobre. Takže drvivá väčšina amerických spisovateľov sa knihami ani neuživí, ale na druhej strane, napríklad Steven King zarobí ročne desiatky miliónov. Podobne to funguje na Slovensku, pochopiteľne, v oveľa menších čiastkach.
Patríte k slovenskej špičke. Vy by ste tým pádom mali byť spokojný.
– Nie som na úplnej špičke ako napríklad Dominik Dán. Ale keď si urobím priemer z toho, čo som za posledných šesť rokov zarobil písaním, vychádza mi zhruba štvornásobne vyšší mesačný príjem, ako keď som robil vedúceho oddelenia na mestskom úrade a hovorcu mesta Ružomberok.
Spisovateľ dostane nejaký balík peňazí, keď mu vyjde kniha, alebo má len provízie z predaja?
– Je to na dohode. Štandardne dostane zálohu plus nejaké percentá z každej predanej knihy. Pohybuje sa to zvyčajne od 8 do 15 percent, výnimočne 20.
Ak si teraz niekto prvýkrát kúpi vašu knihu, zapáči sa mu a zistí, že ste ich predtým napísali ďalších osem a kúpi si aj tie, budete mať províziu aj z nich?
– Samozrejme. To je na tom pekné, že je to kumulované a vzniká forma pasívneho príjmu. Takže za prácu, ktorú som urobil pred pár rokmi, dostávam peniaze aj teraz.
Povedzme, že sa vaše knihy budú predávať ďalších 20 rokov, stále budete dostávať provízie?
– Áno. Aj keby som zomrel, dostanú ich moji dediči. Ale neviem, dokedy presne je to časovo ohraničené. Určite nie navždy.
Ste profesionálny spisovateľ. Čitatelia poznajú váš štýl. Ste stále taký istý slobodný autor ako na začiatku? Neovplyvnil vás dopyt čitateľov? Vstupuje do výberu tém aj vydavateľstvo?
– Témy si stále vyberám ja, vydavateľstvo do toho vôbec nevstupuje. Aby som neupadol do nejakého stereotypu, striedam žánre. To veľa autorov nerobí. Skôr sa držia toho, čo im prinieslo úspech. Ja som začal mafiánskymi románmi, potom som sa pustil do historickej ságy z obdobia druhej svetovej vojny, pokračoval som mysterióznymi knihami a dostal som sa až k spoločenskému románu z deväťdesiatych rokov. Takže vidíte, snažím sa udržať si flexibilitu. A nie je to ľahké. Vždy musím totiž presviedčať čitateľov nanovo o svojej kvalite v rôznych žánroch. Ak niekto napíše 20 dobrých detektívok, viete, že ďalšia bude tiež dobrá. Ja tak nefungujem. Čitatelia musia mať vo mňa veľkú dôveru a ja si to o to viac vážim.
Ide vám to dobre. Zatiaľ boli všetky knihy bestsellery.
– Teším sa z toho. Je to aj o posúvaní mojich autorských limitov a o mojom vývine. Vidno to napríklad na tom, že prvé knihy boli násilnejšie. Je to ako s korením. Ak ho použijete moc, nie je to dobre. Ale v správnom množstve má skvelý účinok. Teraz je pre mňa výzvou používať niektoré scény menej, ale vyvolať o to silnejší efekt. No záleží to aj od žánru. V mafiánskej knihe bude viac násilia, sexu a vulgarizmov ako v mysterióznom horore.
Ako svoj vývin vnímate? Je to niečo, čo prichádza postupne z vášho vnútra, alebo vás ovplyvňuje aj spätná väzba od čitateľov?
– Veľa sa rozprávam s ľuďmi, ale tieto rozhodnutia sa snažím robiť z vlastného presvedčenia. Keď začne spisovateľ počúvať svojich čitateľov, nech ich má akokoľvek rád, je to jeho koniec. Je to naivná predstava, že stačí napísať to, čo ľudia chcú a je z toho automaticky bestseller. Vôbec to tak nie je. Autor musí priniesť niečo nové, také, čo ani čitatelia nevedia, že chcú. Nesmie stratiť to najvzácnejšie – vlastný hlas.
Myslíte aj na to, že jedného dňa sa možno prestanete živiť písaním? Máte nejaké zadné vrátka?
– Mám, ale nechcem o tom hovoriť. Keď sa vám darí, musíte počítať aj s tým, že to skončí. Momentálne robím toto, baví ma to a nechcem sa zatiaľ zbytočne programovať na niečo iné. Je väčšia pravdepodobnosť, že úspech skončí, ako to, že vydrží. Tak to jednoducho funguje.
Čo je vašou hlavnou pohnútkou pri písaní? Chcete obohatiť svet, alebo vás to jednoducho baví a momentálne aj živí?
– Hlavne ma to baví a príde mi to prirodzené Ak to niekto robí pre peniaze alebo úspech, rýchlo skončí. Musí to byť úprimné. Tiež mi to pomáha, aby som sa vysporiadal s rôznymi vecami, ktoré prežívam alebo ma trápia v mojom živote či spoločnosti. Ľuďom sa to páči zrejme aj preto, lebo ich trápia podobné veci.
Ako sa vám zmenil život, odkedy ste sa stali spisovateľom na plný úväzok?
– Každý život sa za šesť rokov nejako vyvinie. U mňa prišli zmeny napríklad v tom, že bývam na striedačku v Ružomberku a Bratislave s priateľkou, mám o niečo viac peňazí a pomaly začínam riešiť aj rodinné záležitosti.
Voľného času máte asi tiež viac.
– Asi áno. Ale je to relatívne. Napríklad, keď som v Ružomberku, dopoludnia niečo napíšem a popoludní sa idem prejsť do prírody. Preto tu rád píšem, lebo je to inšpiratívne. Ale počas prechádzky v horách často premýšľam o tom, čo píšem. Takže je ťažko povedať, či je to voľný čas alebo práca. Nie je to tak, že o štvrtej vám padne a odchádzate domov s čistou hlavou. Tá mi pracuje stále a je to náročné. Nielen duševne, ale aj fyzicky. Mozog dokáže spotrebovať veľa energie. Keď píšem knihu, musím sa do nej vžiť. Ak vytvorím šesť hlavných postáv, musím sa s nimi stotožniť a to je psychicky náročné. Ale je to vyvážené tým, že mám voľnejší harmonogram a pri práci nie som viazaný na čas ani miesto.
Nemáte občas problém so sebadisciplínou? Že ráno vstanete a poviete si, dnes sa mi moc nechce, urobím si deň voľna.
– Toto nemám, aspoň zatiaľ. Mal som šťastie a sebadisciplínu som si rozvíjal od detstva. Viedla ma k tomu aj rodina. Niekoľko rokov som cvičil karate, to mi tiež dosť pomohlo. Venoval som sa rôznym veciam, ktoré ju rozvíjali. V takej práci, ako mám ja, keď nemáte nad sebou šéfa, ktorý by vás poháňal, je to nesmierne dôležité.
Veľa ľudí má o práci spisovateľa romantické predstavy. Myslia si, že si niekde v podkroví sadne za stôl, zapáli si cigaru, naleje víno a začne písať. Ako to vyzerá, keď píšete vy?
– Takto si to často predstavujú, ale nie je to tak. Neexistuje nič ako čakanie na múzu a podobne. To musí fičať. Je to tvrdá práca, tvrdá rehoľa. Ani o tom nechcem špekulovať, je to dosť intuitívne. Ak by som sa zastavil a zamyslel nad tým, spomalí ma to. Je to práca, ktorú treba spraviť a nemudrovať nad ňou.
Mávate aj dni, keď sa zaseknete a píše sa vám ťažko?
– Zatiaľ som nemal.
Blížia sa sviatky. Ako ich strávite?
- S rodinou a veľmi konzervatívne.⋌MIRO GEJOŠ
