Liptovský filmár povedal, že mal pre natočenie filmu niekoľko podnetov. „Pred dvomi rokmi mi dal Milan Madaj svoje videokazety z rôznych akcií, ktoré nakrúcal jeho brat v rozpätí možno dvadsiatich rokov. Vtedy sme ale uvažovali urobiť film o Psotkovom memoriáli. Milan Madaj je totiž mnohonásobným víťazom tohto behu,“ začal rozprávanie R. Hatiar.
Filmár dal teda Madajove kazety zdigitalizovať, potom mu ich vrátil a vyzeralo to tak, že film robiť nebude. Nemal na to priestor ani čas.
„Minulý rok ma oslovili organizátori pretekov Bokami Západných Tatier s otázkou, či by som nespravil film o tomto športovom podujatí. Súhlasil som, ale nemal som chuť robiť film len o pretekoch, nezaujalo ma to,“ dodal filmár.
Poznáte to, preteky sú stále o tom istom
Nevedel si predstaviť, ako to spraviť, aby to nevyšlo ako tuctový film. „Poznáte to, preteky sú o tom istom, aj keď tieto sú výnimočné. Navyše, vznikol o nich podľa mňa dobrý film. Nemalo preto zmysel robiť to isté. Rozmýšľal som nad nejakým príbehom, aby to malo nejakú šťavu, alebo som si potreboval trochu skomplikovať život,“ dodal s úsmevom.
Bola to pre Rasťa vzácna súhra okolností. Vždy chcel urobiť nejaký film o najznámejšej liptovskej pretekárskej skialpinistickej dvojici. Bol ich fanúšikom. Navyše, sú to
Liptáci a on je tiež z Liptova a zároveň veľký lokálpatriot. „Aj keď som ich poznal skôr povrchne, vždy mi boli sympatickí svojou skromnosťou, nikdy sa na nič nehrali, napriek tomu, čo v skialpinizme dosiahli. Takže boli tu Boky, najťažšie skialpinistické preteky, mal som zábery od Milana Madaja, ktorý je asi sedem alebo osemnásobným víťazom tohto známeho a ťažkého podujatia, a je tu Dušan Trizna, bývalý Madajov tímový parťák a v súčasnej dobe jeden z organizátorov Bokov,“ dodal R. Hatiar s tým, že najväčším hnacím motorom spraviť film o týchto chlapcoch však bolo čosi iné.
„Sociálne siete sú v súčasnosti veľký fenomén. Napomáhajú v prezentácii najmä tým, ktorí v podstate ešte nič nedokázali. V statusoch sa ale prezentujú úplne opačne. Títo dvaja sú iní, aj keď by sa mali naozaj čím pochváliť, neurobia to. Nemajú na to povahu a ani nestoja o slávu. A to mi je sympatické.“
Vraj sú len takí dedinskí chlapci
Tak vznikol film, ktorý je z dvoch tretín o histórii skialpinizmu, kde hlavnú úlohu hrajú Madaj s Triznom, a z tretiny o súčasnosti, teda pretekoch Boky, na ktorých sa tieto dve legendy stále podieľajú. Jeden ako aktívny pretekár a druhý ako organizátor.
R. Hatiar povedal, že názov Obyčajní chlapci odvodil z filmových dialógov. „Čego, teda Dušan Trizna, v závere filmu hovorí: „My sme len takí dedinskí chlapci.“. Od toho som odvodil názov. Možno sú to obyčajní chlapci niekde z Liptova, svojimi výkonmi v skialpinizme však určite nepatria medzi obyčajných a ani svojou skromnosťou a prístupom k životu nie sú obyčajní.“
R. Hatiar povedal, že skromnosť už nie je vlastnosť, ktorá sa dnes nosí. Stretávame sa skôr s nezdravým sebavedomím, aroganciou, nedostatkom sebareflexie. „Títo dvaja sú ešte ako z posledných mohykánov, klasici, ktorí už vymierajú. Takže názov by mal byť skôr neobyčajní chlapci.“
V horách žili a vedeli sa v nich pohybovať
Film porovnáva minulosť slovenského skialpinizmu so súčasnosťou, pričom rozdiel včerajška a dneška vidí R. Hatiar najmä vo financiách a dostupnosti skialpinistického výstroja.
„V súčasnosti si ľudia môžu dovoliť kúpiť, čo chcú. Majú veľký výber. Rozdiel je aj v tom, že v minulosti tento šport robila hŕstka ľudí, skutočných horalov, ktorí boli aj skialpinisti, aj horolezci, žili v horách, vedeli sa v nich pohybovať, mnohí sa navzájom poznali, bola to jedna rodina.“
Pokračoval, že s dostupnosťou výstroja počet ľudí, ktorí, šliapu na lyžiach, z roka na rok stúpa. Ale podľa filmára to už nie je skialpinizmus v pravom zmysle slova.
„Chodenie po zjazdovkách určite s týmto športom nemá nič spoločné. Možno by sa to malo rozlišovať a vymyslieť pre tento druh pohybu iný názov. Na druhej strane je pozitívne, že ľudia sa začínajú hýbať, športujú a nemusia hneď podávať extrémne výkony, stačí, aby boli spokojní a šťastní, to je podstatné. Je tiež rozdiel medzi športovým skialpinizmom v minulosti a súčasnosti,“ vysvetlil skúsený filmár.
Slovensko teraz nemá takých borcov
Pokračoval, že stále ide síce o šport a športovec chce vyhrávať, či to bolo vtedy, alebo teraz. Rozdiel je v tom, že Slovensko dnes nemá takých borcov, ktorí by stáli na stupienkoch víťazov ako Madaj s Triznom alebo Miroslav Leitner, Peter Matoš a iní. Všetci by si podľa Rasťa zaslúžili film.
Svoje posledné dielo filmár za výnimočné napriek tomu nepovažuje. „Výnimočné je veľmi silné slovo. Možno by sme ho mohli nazvať skôr jedinečným – od slova jediný. Je totiž jediným filmom o týchto našich žijúcich legendách, ktoré sú ale známe skôr vo svojom kraji a medzi skialpinistickou a horolezeckou verejnosťou. Ostatné Slovensko ich nepozná. Podľa mňa by si zaslúžili, aby sa o nich vedelo,“ vysvetlil.
Od predošlých snímok autora sa odlišuje jednoduchosťou formy a spracovania. „Je to čistý dokument, žiadne animácie, žiadne nadbytočnosti, formu som prispôsobil obsahu. Sú to obyčajní chlapci a aj film je obyčajný. A možno sa odlišuje ešte niečím. Od určitej doby som pochopil, že ak chcem robiť filmy, mal by som robiť také, ktoré budú nositeľom myšlienky, odkazu, budú presahovať niečo bežné. Inak je to strata času a energie. Myslím si, že tento film by takým mohol byť,“ povedal.
Na záver dodal, že jeho hlavnou myšlienkou je pocta skromnosti, jednoduchosti a zachovanie spomienky na niekoho, kto naozaj v živote niečo dokázal.
