„Moje reminiscencie skoro 75-ročného muža, ktorý 45 rokov zo svojho aktívneho života spojil s liptovskomikulášskym gymnáziom, sa viažu na študentské a pedagogické obdobie,“ napísal Jaroslav Kubinec, od r. 1991 riaditeľ Gymnázia M. M. Hodžu.
„Ako študentík som vstúpil po prvý raz do krásnej, no obrovskej budovy, cítil som sa maličký ako v chráme. Ohromila ma monumentálnosť. Tú chvíľu som si pripomenul po rokoch, opäť som sa ocitol tu ako taký školáčik – ale už som bol nováčik v pedagogickom zbore a nastupoval som do zamestnania,“ zaspomínal J. Kubinec
Budova, ktorú napriek tomu, že vo svete zúrila vojna postavili za dva roky, je už sto rokov dominantou mesta. Ešte donedávna po jej priečelí do ulice obopínali rastliny, ktorých listy na začiatku každého školského roka hýrili farbami.
Budovu postavili počas veľkej vojny
Na priečelí veže v čase otvorenia budovy nechýbal reliéf, znázorňujúci svätoštefanskú korunu, ktorý nahradil československý štátny znak.
Autor Metod Kocourek učil kreslenie. V tom čase zmenili názov školy na Hodžove štátne reálne gymnázium.
Až neskôr si uvedomil fakt, že budovu postavili v rokoch 1914 -1916, počas veľkej vojny. Pre viaceré generácie Liptákov sa stalo gymnázium chrámom vzdelania. Objekt, na svoju dobu moderný, postavený s dômyselnosťou, púta pozornosť aj teraz po sto rokoch. Pri vstupe vrátnica s informátorom.
„V škole bolo elektrické osvetlenie, laboratóriá s auditóriami, splachovacie WC, kúrenie v triedach zabezpečovali síce klasické pece, no obsluhovali ich z chodby, aby nerušili vyučovanie. Školský dvor? Na tie časy rozľahlý s vyčlenenými športoviskami, s botanickou záhradou. Nechýbal riaditeľský byt a dva školnícke byty,“ prezradil J. Kubinec.
“Prasynovec Janka Kráľa oslovoval gymnazistov syn môj.
„
Po slovensky učil iba evanjelik
Výstavbou novej budovy začiatkom 20. stor. chcela vrchnosť asi poukázať na dlhodobú perspektívu monarchie, na budúcnosť a na kvalitu vzdelávania v tejto časti krajiny. Málokto v tom čase tušil, že v roku 1918 územie horného Uhorska sa včlení do republiky Československej.
V hornom a strednom Liptove až do roku 1912 nebolo inej strednej školy. V septembri otvorili 1. a 5. triedu v provizórnych priestoroch na Nižnom Huštáku. Týmto činom začalo oficiálne vyučovanie v Liptovskosvätomikulášskom maďarskom kráľovskom štátnom hlavnom gymnáziu.
Prvý riaditeľ Mihály Habán pricestoval z Budapešti. A. Kostolný si po rokoch kládol otázku, prečo riaditeľ, hoci rozumel po slovensky, pred žiakmi to tajil. V príme sa učilo 45 a v kvinte 13 žiakov, pričom 23 sa hlásilo k maďarskej a 29 k slovenskej národnosti.
Po slovensky učil iba evanjelický kňaz, neskôr biskup Jur Janoška a to navzdory vrcholiacej protislovenskej kampani budapeštianskej exekutívy. Prejavovalo sa to najmä v školstve.
Neskôr spomínal jeden z absolventov, básnik Andrej Plávka na to, ako sa žiaci nesmeli rozprávať po slovensky ani medzi sebou v lavici či na chodbe. Učili tu ozaj autoritatívni maďarskí, resp. pomaďarčení učitelia, ktorí podľa absolventa, univerzitného profesora Milana Pišúta, sa k svojim žiakom neraz správali ako veľkomožní páni k poddaným.

Vychoval mnohých slovenských literátov
Od roku 1875 po zatvorení slovenského gymnázia v Martine prakticky stredoškolské štúdium v Uhorsku s vyučovacím jazykom slovenským nejestvovalo.
K prvým maturantom v Liptove patrili pedagóg Andrej Kostolný i slávny maliar Zolo Palugyay. Publicista Laco Paška opísal v pamätnici pri polstoročnici školy novú etapu, poprevratový život už bez nánosov pomaďarčovania a jarma útlaku takto: „Tak sa rozpŕchol kŕdeľ mikulášskych profesorov, hnaných žitia nevôľou. Bolo treba nájsť náhradu.“
Prvým učiteľom slovenčiny bol Ľudovít Šenšel, ktorý vydal učebnicu slovenskej štylistiky a vychoval mnohých slovenských literátov. Jeden z najpopulárnejších pedagógov, prasynovec Janka Kráľa, geológ Ján Volko-Starohorský gymnazistov oslovil vždy príslovečným „syn môj“.
Verbálne okúzlil krásnou spisovnou slovenčinou, „vľúdne nám tykal“, tvrdí Ján Krivoss. Jeden z posledných žijúcich absolventov, vyše deväťdesiatročný Karol Komandera,si na neho spomína ako na „veľkú kapacitu. Profesorský zbor tvorili osobnosti, škola bola veľmi vážená. Mali sme povinné tri cudzie jazyky – nemčinu, latinčinu aj francúzštinu. I to bola veľká výhoda v ďalšom živote.“
Na stredoškolského profesora Jaroslava Žáka, ktorý tu pôsobil štyri školské roky v tridsiatych rokoch 20. stor., spomína jeden z jeho žiakov Ján Krivoss. „Keď sa po Žákovom návrate do Čiech vo výklade Klimešovho kníhkupectva objavila knižočka Študáci a kantoři, šla na dračku, podobne ako neskôr Škola základ života a Cesta do hlubin študákovy duše. Rovnaké nadšenie prejavili mikulášski gymnazisti v kinách, kde premietali filmové verzie Žákových diel.“
Pokračovanie severného krídla nerealizovali
Dočasného správcu Dominika Filipa vystriedal v r. 1920 prvý riaditeľ Ján Šindelář. S ním prišli do Liptova aj iní českí pedagógovia. V priebehu sto rokov sa ocitli v riaditeľskej stoličke ôsmi. Ján Zaic bol riaditeľom v čase vojny, od r. 1940 do oslobodenia mesta 4. apríla 1945.
Po ňom nastúpil Ľudovít Neckár. Po výtvarníkovi Fedorovi Klimáčkovi bol riaditeľom Vladimír Stankoviansky, ktorý po 29 rokoch, čo je najdlhšie so všetkých, odišiel v roku 1981 do dôchodku.
Od roku 1982, v čase, keď bol riaditeľom školy Ján Ondáš, sa začala masívna modernizácia objektu školy i jej okolia. Pôvodný návrh pristaviť novú budovu ako pokračovanie severného krídla od centrálnej vežičky na západ sa nerealizoval. I tak si nové priestory vyžiadali potreby doby, kuchyňu a jedáleň, nové chemické laboratórium, v tom čase najmodernejšie školské zariadenie v širokom okolí a iné. Zrekonštruovalo sa obrovské nevyužité podkrovie školy. V podkroví sa žiaci vzdelávali v predmetoch výpočtovej techniky a informatiky. Prví užívatelia počítačov, programátori boli na svete.
K prvým učiteľom patrili Ján Podstrelenec s Jaroslavom Kubincom. Gymnázium sa tak stalo jednou z mála škôl u nás s dvoma odbornými učebňami výpočtovej techniky. Málokto vtedy čo i len tušil, že o takmer štyridsať rokov najlepšie platení odborníci na Slovensku budú absolventi fakulty elektrotechniky a informatiky.
„Tak to chodí vo vzdelávaní. Nezostalo len pri pôvodnom dedičstve, škola sa menila v duchu doby, pribúdali nové moderné laboratóriá a učebne, zaviedli sme novinku – výpočtovú techniku. I naďalej sme v škole pestovali hrdosť študentov na to, že sú našimi gymnazistami. Nejde iba o vedomosti, ale spôsob myslenia, o prípravu na život. Vždy sme boli hrdí na vysokú úspešnosť absolventov v prijímaní na vysoké školy,“ myslí si J. Kubinec.

Projekt vychádzal z maďarského slohu
Zatiaľ poslednou investíciou bola výmena okien v prístavbe. Podľa zástupkyne riaditeľa Vlasty Serdelovej zvyšné okná vymenili v priebehu tohto roka. Okrem okien zrekonštruovali aj kúrenie a zateplili budovu. Išlo o investíciu v celkovej výške 250-tisíc eur. Z nórskych zdrojov získali vyše 100- tisíc eur na projekt Modrá škola, ktorého cieľom je zadržiavanie a následné spracovanie dažďovej vody.
Budovu, pôvodne dvojkrídlový objekt, dotvára na severe mohutná veža. Sivý neopracovaný kameň presahuje od základov k prvému poschodiu a kontrastuje s geometrickými ornamentmi z červených tehál na podkladovej bielosivej omietke.
Projekt Zoltána Bálinta a Lajosa Jámbora vychádzal z „maďarského národného slohu“, kombinácie románskych a gotických motívov, spojených s obdobím vzniku uhorského kráľovstva, architektúry Indie, ktorú považovali v tom čase za pravlasť Maďarov, a prvkov ľudového staviteľstva južného Karpatského oblúka.
Výraznejšie sa tieto formy uplatnili pri výstavbe štátom dotovaných verejných budov a po schválení nového školského zákona v roku 1907, najmä v školstve. Tzv. uhorská školská výstavba je zastúpená školami v Skalici, v Rožňave, v Bratislave a v Liptovskom Mikuláši.