Iveta Bieliková sa pre mnohých ľudí sa stala vzorom ako po profesionálnej, tak aj ľudskej stránke.
V roku 2006 ste v drese Popradu ukončili hráčsku kariéru. Počas nej ste dosiahli úspechy, o ktorých sníva nejeden slovenský športovec. Vedeli ste už na sklonku svojej kariéry, že športu a pohybu ostanete verná aj naďalej?
To, čo som zažívala veľa rokov ako športovec prakticky každý deň kariéry ma mentálne aj emočne veľmi výrazne ovplyvnilo. Pohyb a šport zostal a zostanú neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Je to môj životný štýl. Cítim, že mám vnútornú povinnosť odovzdať prichádzajúcim generáciám veľké množstvo nadobudnutých vedomostí a skúsenosti.
Po 24 rokoch ste sa vydali na trénerskú dráhu. Prevládalo vo vás nadšenie alebo obavy?
Predovšetkým som mala odhodlanie. Práve dlhá kariéra v športe, v ktorom som zažila všetko možné ma naučila pokore a úcte k svojmu okoliu i súperom. Tak som pristúpila aj k mojej trénerskej dráhe. Mala som možnosť zblízka sledovať prácu trénera, ktorá nie je vôbec jednoduchá a vždy som k nej mala a aj mám rešpekt. Rola trénera je predovšetkým o zodpovednosti. Ako hráčka som bola zodpovedná priamo len za seba, ale ako trénerka som zodpovedná za celý tým. Na druhej strane je to veľká výzva. Myslím si, že športovec, ktorý bol vo svojej kariére schopný brať zodpovednosť na seba, má šancu zvládnuť aj zmenu z hráčky na trénerku.
Z Košíc, kde ste trénovali výber mladých reprezentantiek, ste sa presunuli do Ružomberka. Ako sa napĺňa trénerská činnosť v meste, kde ste doma? Berú vás dievčatá ako autoritu, ktorá im odovzdáva svoje skúsenosti, či ste pre ne skôr vysnený vzor?
Vyzerá to tak, že autoritu som si dokázala vybudovať, lebo tréner by bez nej nič nedokázal. Generáciu, ktorú som v Ružomberku začala trénovať boli 10- ročné dievčatá, ktoré ani netušili o „zlatej ére ružomberského basketbalu“. Tým pádom nepoznali ani mňa ako hráčku. Po ich príchode z tréningu domov oznámili rodičom, kto sa stal ich trénerkou, a tak im o mne čosi porozprávali. Informácie im doplnil dnes všadeprítomný internet a nasledujúci tréning sa pozerali na mňa inými očami. Bolo to zábavné.
Jubilejný desiaty ligový titul získali basketbalistky SCP Ružomberok 22. mája 2002 v Bratislave po víťazstve v treťom finálovom zápase nad Slovanom JOPA Bratislava 95:72. Na snímke kapitánka Ružomberka Iveta Bieliková s víťaznou trofejou. (zdroj: TASR)Neláka vás pôsobenie pri nejakom seniorskom tíme?
Nie je to moja priorita. V súčasnosti vidím ďaleko väčší zmysel v práci s deťmi a mládežou. Treba deti naučiť tešiť sa z pohybu, pomôcť im objavovať nové pohybové hry a vytvárať v kolektívoch správne kamarátstva. Šport nie je len o pohybe, ale aj o veľkej disciplíne a tolerancii medzi sebou a teší ma, keď sa v tom deti nájdu.
To, že vás práca s deťmi a mládežou baví dokazuje aj fakt, že sa z vás stala pani učiteľka. Na škole sa snažíte zvýšiť záujem detí o šport. Ako sa vám darí túto víziu napĺňať?
Je pravda, že učiť v škole nebol môj prioritný cieľ. Situácia sa vyvinula tak, že o moje služby prejavila vážny záujem pani riaditeľka Volanská zo ZŠ Bystrická. Rozhodla sa ponúknuť deťom pohybový program, ktorého som spoluautorkou. Porozumela, o čo sú deti v dnešnom spôsobe žitia ochudobnené a išla do toho. Na 1 stupni rozšírila v zmysle štátneho vzdelávacieho systému dve povinné hodiny telesnej výchovy na tri. Pretože bola jediná z ružomberských základných škôl, ktorá umožnila svojim žiakom takýto program, tak som sa do toho vložila celým srdcom a spoločne s ostanými kolegami rozvíjame filozofiu tohto programu naplno. Nie je to len pre pohybovo talentované deti.. Obsah programu pomáha zásadným spôsobom riešiť dnešné civilizačné choroby mladých ľudí. Pani riaditeľka zobrala všetko do úvahy, preto si ju veľmi vážim a aj preto som prijala jej pracovnú ponuku.
Ste spoluautorkou projektu, ktorý si dáva za úlohu rozvíjať pohybové schopnosti. Ako sa projekt adaptoval a podarilo sa zvýšiť záujem aj mimo regiónu? Aká je jeho momentálna situácia?
Keď sa má robiť pohybový projekt BUBO poctivo a správne, je namáhavý. Zvlášť namáhavý je preto, že výučba pedagógov, cvičiteľov a trénerov bola v tomto smere minimálne posledných 25 rokov poddimenzovaná. Učitelia sú zavalení mnohokrát nezmyselnými papierovačkami a neustále im povinnosti pribúdajú. Zároveň je školstvo v celospoločenskom ohodnotení hlboko nedocenené. Ani finančne nie sú učitelia docenení. Všetko spolu vytvára neprajnú atmosféru pre praktickú realizáciu projektu BUBO. Paradoxne o program mimo regiónu je veľký záujem, ale bolo by potrebné školiť tých, ktorí by ho mali vyučovať. To je už okrem iného, aj organizačný a ekonomický problém. Spoločne s kolegami pracujeme v tomto smere na riešení celej problematiky. Nechcem nič zakríknuť, preto konkrétnosti v tomto čase ešte nezverejníme. Ako správni športovci sme optimisti a koniec koncov, raz za sto rokov aj motyka strelí.
Popri všetkých aktivitách ste zrejme maximálne zaneprázdnená. Ako trávite svoj voľný čas, alebo, čo môžeme vidieť robiť Ivetu Bielikovú, keď práve neučí a netrénuje?
U mňa je to veľmi jednoduché, buď relaxujem doma a snažím sa nabiť batérie do ďalších aktivít, alebo chodím na výlety s mojou neterou Emkou a synovcom Matejom a to je v súčasnosti moje veľké potešenie a duševný oddych.
Iveta Bieliková. (zdroj: basket.sk)
Autor: Michaela Šušová
