Režisérka Marianna Stančoková sa v rozhovore vyjadrila k prvému verejnému predstaveniu, vysvetlila, prečo sa konalo v synagóge, ale neprezradila, kedy herci improvizovali.
Prečo ste si vybrali práve túto hru?
– Pôvodným dramaturgickým zámerom divadla Rosa-Thea bolo inscenovať diela súčasných slovenských dramatikov. V predchádzajúcich troch divadelných sezónach sme sa toho držali a mali sme záujem pokračovať aj v tejto sezóne. Preto sme prečítali množstvo hier zo slovenskej produkcie, no nenašli sme kus, ktorý by vypovedal o nás – o životoch, ktoré žijeme, o našich problémoch, nad ktorými sa denne pokúšame vyhrať a o tom, čo aktuálne sprevádza naše životy. Mali sme však šťastie. Smer nám dalo stretnutie s divadelným režisérom Eduardom Kudláčom, ktorý nám poskytol niekoľko textových predlôh. Po prečítaní PUSH UP 1-3 som vedela, že sme našli to, čo sme hľadali. A tak sme neváhali a hru naštudovali. Hoc autor hry Roland Schimmelpfennig nie je Slovák, ale úspešný a vo svete frekventovane uvádzaný nemecký dramatik.
Ako dlho ste hru pripravovali?
– Nakoľko sme veľa času venovali výberu textu ako aj rôznym aktivitám, ktoré realizujeme v rámci nášho občianskeho združenia, PUSH UP 1-3 sme naštudovali v extrémne krátkom čase. Na konci októbra 2016 sme začali s prvými textovými skúškami a 30. decembra bola premiéra. Príprava bola intenzívna, ale o to efektívnejšia.
Kde ste skúšali?
– Priestory sú naším pálčivým problémom. Máme síce niekoľko priestorov, v ktorých hry pripravujeme, ale chýba nám vlastná „strecha nad hlavou“, ktorá by napĺňala naše potreby. Stretnutia prebiehali v Björnsonovom dome, ktorý však nemá charakter divadelného priestoru a niekoľkokrát sme skúšali v ružomberskej synagóge. V nej bola uvedená aj premiéra. Okrem toho sme sa stretávali aj v našej obývačke, niekoľkokrát do týždňa sa menila na celkom malé divadlo.

Prečo ste si na premiéru vybrali synagógou?
– Nápad realizovať premiéru a potom aj pripravované reprízy v synagóge vyplynul predovšetkým z aktuálnych priestorových možností. V uplynulých rokoch sme uvádzali predstavenia v kine Kultúra, no vzhľadom na zmenu technického vybavenia tohto priestoru už v tejto tradícii nebolo možné pokračovať. Preto sme hľadali adekvátnu alternatívu a tou sa stala ružomberská synagóga. Využiť tento priestor pre naše potreby bolo výzvou. Vzhľadom na to, že na pódiu sa nachádza svätostánok aron ha-kodeš, ktorý pre nás nebol vhodnou kulisou, celý priestor sme otočili a hrali sme vo vstupnej časti budovy.
Mali ste aj herca alebo herečku, ktorí hrali prvýkrát? S vami alebo celkovo?
– V inscenácii sa predstavili stálice nášho divadelného tímu: Ivet Kloptová, Janka Jellušová, Alžbeta Jacková, Jozef Mišák a Juraj Matula. Okrem toho sme opäť rozšírili svoj herecký ansámbel o nových členov – Rastislav Málik a v úlohe SBS služby sa predstavili Tatiana Ševčíková a Martin Maga, ktorí mali svoju životnú premiéru.
Koľko ľudí videlo premiéru?
– Mali sme 164 divákov.
Ste spokojní s prvým vystúpením?
– Napriek našim obavám súvisiacim hlavne s časovou tiesňou a zaneprázdnenosťou všetkých participantov na tomto projekte, všetko dopadlo nad naše očakávania. Predovšetkým medzi nami vládla vzácne pokojná a veselá nálada, pochopenie a vzájomná dôvera, ktorá vyplývala nielen z hereckých skúseností, ale predovšetkým z toho, že v ružomberskom divadle sa stretli ľudia, ktorí si rozumejú nielen na javisku, ale aj v živote fungujú na „rovnakých vibráciách“. A preto tvoríme už viac divadelnú rodinu, ako len skupinu ľudí, ktorí sa stretávajú so spoločným cieľom.
Aké sú ohlasy?
– Doposiaľ sme sa stretli s pozitívnymi reakciami, bolo príjemné sledovať, ako sa rôzne skupiny stotožnili s jednotlivými postavami, ako na divákov fungujú tie ktoré scény a podobne. Negatívnom však bola absencia stupňovitého sedenia, ktoré by umožnilo všetkým divákom dobre vidieť celú scénu. Premiéry sa však nemohla zúčastniť moja mamina, ktorá je moja/naša najväčšia konštruktívna kritička. Práve vďaka dlhoročnej divadelnej ochotníčke som sa dostala ku toľkej kráse akou je divadlo, za čo som jej nesmierne vďačná. Preto očakávam jej hodnotenie po niektorej z našich repríz.

Nastala počas hry aj nejaká neočakávaná situácia, ktorú si diváci v hľadisku možno ani nevšimli?
– Stres a čaro okamihu vždy vykúzli nejakú nečakanú a neplánovanú, zväčša komickú situáciu. Nebolo to inak ani teraz. Ale to sú také naše divadelné tajomstvá, ktoré vďaka pohotovosti a chuti improvizovať herci majstrovsky zvládli.
Bolo všetko ideálne, alebo mohlo byť niečo lepšie?
– O premiére sa hovorí, že ňou sa práca na inscenácii len začína. Nie je to inak ani v tomto prípade. Vždy je čo vylepšovať. Sme ambiciózni a ochotní sa hrať, a preto budeme na inscenácii ďalej pracovať. Po analýze ohlasov z publika a našich postrehov máme nové impulzy pre ďalšiu prácu.
Máte pre reprízy už aj konkrétne dátumy?
– V sobotu 28. januára o 19.00 budeme hrať v ružomberskej synagóge a v nedeľu 29. januára o 16.00 v Kultúrnom dome v Likavke. Vo februári plánujeme ďalšie reprízy, o ktorých budeme informovať na našom webe oz-rosart.sk. V Ružomberku plánujeme reprízu aj v sobotu 11. marca a v júni open-air predstavenie na amfiteátri na sídlisku Klačno. Reprízovať však budeme prakticky celý rok 2017 a plánujeme aj účasť na divadelných festivaloch a prehliadkach.
Môžu sa diváci tešiť o rok na ďalšiu premiéru?
– Ak budeme mať stále toľko entuziazmu a ochoty zriekať sa osobného voľna, tak v decembri 2017 bude ďalšia premiéra. Tento raz možno kompletne z našej dielne v podobe autorského divadla. Uvidíme, čo uvidíme.
Máte dosť hercov, neplánujete konkurz?
– Nateraz sú naše potreby v tejto otázke naplnené, ale čas ukáže, či nebudeme potrebovať náš tím rozšíriť. Zväčša je problém nájsť mužov, preto ak niekto cíti, že by si rád našiel svoje miesto vo svetle reflektorov, nech neváha a čo najskôr nás kontaktuje.
Z obsahu hry
Príbeh divadelnej hry sa odohráva v prostredí nadnárodného koncernu. V osobnej konfrontácii sa stretávajú tri dvojice pracovníkov spoločnosti. Cieľ každého je jasný – uspieť, byť najlepší a „pochovať súpera“. Mužsko-ženský princíp, stret rovnakých pohlaví, rôznych generácií, odlišného postavenia v rámci firemnej hierarchie a vždy spoločný menovateľ – honba za dosiahnutím pracovného úspechu za akúkoľvek cenu. V inscenácii ide o generačnú výpoveď o svete, ktorý žijeme tu a teraz, snahe o sústavný kariérny rast, aj na úkor osobného života, citov, pocitov, ľudskej emočnej blízkosti. Je to aj príbeh o hľadaní osobného šťastia a naplnenia, ktorých zdrojom by sa mohol javiť pracovný úspech, povýšenie, vystrelenie vpred – push up. ...je toto naozaj to pravé, čo nás robí šťastnými?
