Vlani v lete mužstvo OFK Liptovská Lúžna prevzal v Bratislave žijúci Rudolf Daubner. Niekdajší futbalista, ktorý hrával I. SNL za Chemlon Humenné a druhú za Hutník Sereď a VTJ Sereď, no skúsil tiež zahraničný angažmán na dvoch treťoligových adresách v Chorvátsku.
Ako ste sa ocitli v lúžňanskom futbale? – znela naša prvá otázka 57-ročnému koučovi s A licenciou.
– V dedine mám chalupu a vždy v piatok sem prichádzam na víkend. Už lanskú jar som videl všetky domáce stretnutia Liptovskej Lúžnej, čo mi poskytlo dosť presný obraz o oddiele i mužstve. Na stretnutí s predsedom OFK Máriom Oravcom som sa ponúkol pomôcť svojimi skúsenosťami miestnemu futbalu. Napokon to vyústilo až do môjho návratu k trénerstvu.
Ako to vyzerá v praxi, keďže žijete v Bratislave?
– Mužstvo trénuje dva razy do týždňa – v utorok s asistentmi Petrom Cárachom a Petrom Veselovským a v piatok pod mojím vedením. Do OFK som vstúpil hlavne s ambíciou nastolenia koncepčnej práce. S cieľom dať klubu jednotný systém, priviesť chlapcov k správnym návykom, optimalizovať jednotlivé posty a v neposlednom rade tiež zvýšiť tréningovú morálku.
Keby ste to mali vyjadriť matematicky, na koľko percent vládne spokojnosť s jesennou časťou?
– Asi tak na osemdesiat. Teší ma, že chlapcov začal futbal baviť, že dochádzka na tréningy je diametrálne iná ako predtým, že sa chytil výbor i celkove sa zlepšili podmienky. Tým nechcem povedať, že doposiaľ funkcionári pre futbal nepracovali, no teraz sme si navzájom niektoré postupy odkonzultovali a upresnili.
Doma si Liptovská Lúžna do tabuľky pripísala až osem mínusových bodov, keď prehrala s Važcom (1:2), s Hrboltovou (2:3) a remizovala s Iľanovom (0:0). Trošku veľký luxus, čo poviete?
– Prvé zápasy boli chaotické, postupne sa formovala naša futbalová tvár. V závere prejav mužstva už mal hlavu i pätu. Všetko nejde naraz, keď človek zavádza nové veci... Čo sa týka prehry s Vavrišovom, musím priznať, že súper bol lepší, avšak zásluhou oboch tímov diváci videli veľmi dobrý zápas. Prehra s Hrboltovou ma mrzí, rovnako iba bod získaný s Iľanovom, pretože súpera sme mali doslova na lopate. Zbytočne mužstvo stratilo body aj vo Vavrišove (1:2). No tam to z našej strany do stavu 2:0 pre domácich bolo zlé, až potom chalani začali šliapať.
O ktorých hráčov ste sa mohli zvlášť oprieť?
– Mužstvo ťahali Peter Cárach, Michal Serafín, Kristián Močilan, najlepší strelec súťaže 17 – gólový Tomáš Nosek, Juraj a Peter Švandovci, Filip Sliacky, René Veselovský, kapitán tímu Michal Targoš a do svojho zranenia aj Jozef Kajda. Vážim si však všetkých hráčov, ktorí sa snažili byť prospešní pre tím.
Aké očakávania spájate s jarnou časťou, pokúsite sa ešte ponaháňať prvý Važec?
– Čo by nie. Ja som ani túto možnosť nezahodil. Hoci Važec má sľubný náskok a disponuje kvalitným mančaftom. Naše mužstvo je už v plnej príprave, do prvého majstráku máme naplánovaných 22 tréningových jednotiek a niekoľko prípravných zápasov. V Lúžnej sa už teraz pozeráme hlavne smerom dopredu. V lete hodláme pokračovať v nastúpenom trende, aby sme sa čo najlepšie pripravili na ďalšiu sezónu. Jednou z úloh je tiež zabudovať do A tímu až šiestich dorastencov. Pracujeme aj na úzkom prepojení nášho futbalového klubu s Liptovskou Osadou, a to v prospech oboch obcí. Je veľmi pozitívne, že Liptovská Lúžna má dorast v IV. lige, kde družstvo patrí do prvej štvorky. Osobne som názoru, že budúcnosť futbalu v dedine treba stavať hlavne na vlastných chlapcoch.
Od sezóny 2009/2010 sa v obci kope II. trieda, už by sa patrilo zase vrátiť medzi liptovskú elitu, nemyslíte?
– Určite. K tomu majú aj viesť naše systémové kroky. Myslím si, že sme nastavili správne smerovanie oddielu.
