LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Za stolom sedel aj bývalý mikulášsky hokejový obranca Vladimír Drengubiak.
Hokejoví fanúšikovia poznajú V. Drengubiaka aj ako Makaróna alebo skrátene Makyho. Prezývku zdedil po bratovi. Hrával na poste obrancu v legendárnej liptovskomikulášskej formácii s nerozlučným defenzívnym partnerom Pavlom Farkašom za útočnou trojicou Jánov – Gažo, Majdek, Uličný. Na mikulášskom ľade strávil od detstva takmer tri dekády, no už niekoľko rokov žije na ulici a na živobytie si privyrába príležitostnými fuškami.
Makarón sa dnes už hokeju nevenuje, ale na zápasy prvoligistov stále chodí a hokej stále sleduje. Povedal, že ešte by si ho aj zahral, ale neposlúchajú už vraj kolená. Korčule si naposledy obul asi pred desiatimi rokmi, keď hrával s veteránmi oravskú hokejovú ligu za Dolný Kubín.
Na ľade zažil najlepšie časy
V. Drengubiak s hokejom začínal ešte ako žiak v hokejovom oddieli Kriváň. Chodil vtedy do piatej triedy na Základnú školu v Palúdzke.
„O ľad na štadióne sme sa delili a s hráčmi profesionálneho TJ Partizán a na tréningy sme chodili zásadne skoro ráno alebo neskoro večer,“ zaspomínal hokejový veterán.
Postupne sa cez mladších a starších žiakov dopracoval do dorastu a nakoniec do áčka. Dodal, že aj keď bol Kriváň tak trochu v tieni TJ Partizán, kostru áčka v čase, keď bol aj on jeho súčasťou, tvorili po prestupe medzi profesionálov TJ práve hráči odchovaní v Kriváni.
Makarón zažil ako hráč jedno z najlepších období mikulášskeho hokeja, keď áčko v majstrovskej sezóne 1988/ 1989 viedla neskoršia slovenská trénerská legenda Július Šupler.
Mužstvo pod Šuplerovým vedením získalo titul majstra 1. Slovenskej národnej hokejovej ligy.
V Kladne vtedy začínal Jágr
Potom nezabudnuteľne bojovalo aj o postup do federálnej česko-slovenskej ligy, hoci neúspešne. V baráži sa Mikulášania stretli s bratislavským Slovanom, Nitrou, Olomoucom, Brnom a Kladnom, kde vtedy začínala mladá, ešte len šestnásťročná budúca hokejová legenda Jaromír Jágr. Práve v Kladne strelil Maky ako typický defenzívny obranca, a preto sviatočný strelec, vyrovnávajúci gól.
V jednom tíme s Makarónom začínal napríklad aj mladý Juraj Kledrowetz, Peter Lištiak, ale aj Miloš Králik či Juraj Strečok.
„Vychádzali sme spolu dobre, mali sme dobrú partiu. Pripravovali nás zväčša popradskí tréneri a takmer všetci potom skončili pri reprezentácii, lebo to boli skutoční profesionáli,“ povedal.
Dodal, že výnimočnou osobnosťou je preňho ešte aj dnes Vladimír Pivko, obetavý tréner žiakov. „Celé generácie chlapcov ho volali ujo Pivko, mali ho radi, lebo bol veľmi pokojný. Jednoducho, vedel to s nimi, preto ho veľmi rešpektovali. Ešte stále sa motá po našom štadióne. V meste ho stretávam na tom jeho legendárnom bicykli,“ povedal bývalý mikulášsky obranca.
O zahraničí len snívali
Makarón svoje hokejové pôsobenie považuje za najlepšie roky života. Keď profesionálny hokej zavesil definitívne na klinec, mal viac ako tridsať rokov. Predtým si ale ešte zahral spolu s Jánom Uličným a Paľom Farkašom v extraligovej Žiline.
Mikulášskemu hokeju sa v jeho časoch darilo najmä vďaka silným ročníkom. „Bolo jednoducho z čoho vyberať a vtedy neboli také možnosti ako dnes, takže hráči neodchádzali za lepším zárobkom do zahraničia. A letieť za more? To sa nám ani nesnívalo,“ povedal.
Aj Makarón dostal ponuku, mohol ísť do Českých Budějovíc či neskôr do rakúskeho Linzu. Mal tam hrať s partiou z Košíc, keď bol ešte aktívny Igor Liba, ale nakoniec to nevyšlo, takže zostal v Liptove.
S dedinčanmi často prehrali
Najzaujímavejšie boli podľa hokejového veterána zápasy so Slovanom.
„Bolo to v období, keď vypadol z československej národnej ligy do slovenskej národnej ligy. Hral tam vtedy ešte Dárius Rusnák, neskôr prišli aj Anton a Peter Šťastní,“ zaspomínal Makarón a dodal, že slovanisti na mikulášskom ľade vyhrávali len vo výnimočných prípadoch.
„Nikdy im nešlo ho hlavy, ako môžu s dedinčanmi prehrať. Tak nás vtedy volali. Mali sme nielen výhodu domáceho prostredia, ale aj obrovskú divácku kulisu. Na zápasy vtedy chodilo viac ako päťtisíc ľudí,“ povedal.
Na ľad vyšiel s cigaretou
Makarón bol známy aj tým, že zvyčajne chodil na ľad posledný. „Raz som dokonca vyšiel na hraciu plochu aj s cigaretou, asi to bolo na Slovane. Mysleli si, že som trénerov asistent alebo masér, boli prekvapení, keď som začal hrať,“ dodal s úsmevom bývalý obranca.
Popri hokeji všetci chlapi pracovali, Makarón bol na textilke zamestnaný ako údržbár. Keď fabrika skončila, ostal bez roboty, vtedy už nehral ani hokej. Po rodinných nezhodách zostal bez bytu a v podstate na ulici. Už šesť rokov si pomáha príležitostnými fuškami.
V zime prespáva najčastejšie v azylovom dome v Hlbokom a cez leto tam, kde pracuje, väčšinou dostane aj nocľah. Teraz čaká, keď sa opäť oteplí, príde jar a s ňou sa začne aj stavebná sezóna.
Mal svojský prístup k životu
Na mikulášskeho obrancu si ešte dnes spomína Július Šupler. Povedal, že Maky bol výraznou postavou v kolektíve, mal svojský prístup k životu a v partii bol veľmi obľúbený medzi staršími a mladšími hokejistami.
„Nebol veľmi naklonený všetkým metodickým zásadám a usmerneniam, ktoré som chlapcom dával. Dokázal napríklad pre zápasom zjesť ťažké jedlá, ako sviečkovú či segedínsky guláš s knedľami. Napriek tomu dokázal potom na ľade skvelé veci a keď niečo povedal, tak to aj splnil,“ povedal J. Šupler.
Dodal, že Maky bol tak trochu bohém, rád sa uvoľnil a vedel sa zabávať.
„Pre zápas a kolektív ale dokázal urobiť maximum a počas hry bol na seba nesmierne tvrdý a náročný. Preto som ho mal rád a napriek jeho výstrelkom som ho rešpektoval,“ povedal.
Obdobie, ktoré J. Šupler strávil v hokejovom klube v Liptovskom Mikuláši, považuje za jedno z najkrajších a ostalo mu z tých rokov aj veľa priateľov.
„V Liptove sme boli vynikajúci tím, chlapci boli cieľavedomí, robili, čo som im povedal. K zápasom pristupovali veľmi zodpovedne, preto môžem s istotou povedať, že žiadny nebol stratený.
V mužstve sme nemuseli robiť veľké zmeny a napriek tomu sa dostalo na vrchol slovenského hokeja,“ uzavrel J. Šupler.
