Drevorezbár má deväť detí, ale hračky rozdáva aj na onkológii

Prečo ste sa rozhodli venovať rezbárstvu?

– Začiatky neboli jednoduché. Po základnej vojenskej službe som pracoval v Istebnom, v podniku, ktorý vyrábal ferozliatiny. Z toľkého prachu v zamestnaní som však dostal ťažký stupeň reštrukčno-ventilačnej choroby pľúc a musel som odísť. V zdravotnej karte som mal záznam o zákaze pracovať vo výškach a pri idúcich strojoch. Nastali obrovské problémy. Nikde ma nechceli zamestnať. Z úradu práce ma posielali kde sa dalo, neskôr mali dokonca pochybnosti, že sa zamestnať nechcem. Poslali mi výzvu, aby som sa zamestnal u výrobcu elektroinštalačného materiálu v Dolnom Kubíne, inak to budú riešiť cez políciu ako vyhýbanie sa pracovnej činnosti. V tom období som už bol druhýkrát ženatý, preto som si to nemohol dovoliť. Pracoval som tam dva mesiace, ale neskôr sa kancelária presťahovala do galvanizovne, kde som znovu nemohol pracovať kvôli chemikáliám a jedom, ktoré sa tam vyskytovali. Ocitol som sa znova na úrade práce. Peniaze vtedy veľmi chýbali, tak som sa rozhodol podnikať a využiť svoje vlohy z rezbárstva, ku ktorým ma viedol otec. U neho som aj začínal. Poskytol mi priestory a z dotácií od štátu som nakúpil stroje a náradie, ktoré som potreboval. Moje remeslo začalo výrobou črpákov, poličiek, drevených koníkov a rôznych drobných predmetov z dreva. Nebolo toho moc, ale na prežitie to stačilo.

Hovoríte, že vás k remeslu viedol otec. Chytilo vás už v detstve?

– Áno. Zaujímalo ma kreslenie a modelovanie. Ako osem- ročný som začal pomáhať otcovi. Vypaľoval som na drevené poličky rôzne ornamenty a kvety. Trvalo to tri roky. Potom som sa konečne odhodlal vziať do ruky otcov vyrezávací nožík a začal som tvoriť. Išlo mi to čoraz lepšie, nadobudol som zodpovednosť a rešpekt k otcovej tvorbe, a práve on mi ukázal, že sa toto remeslo dá aj výhodne speňažiť. S otcom sme tvorili tím. Ako desaťročného ma pustil prvýkrát k stroju – lupienkovej pílke, ktorú mám dodnes. Naučil ma držať dláto, tvoriť vzory a ďalšie veci. Ako 14-ročný som vyrobil prvú točenú kvetinovú stenu. Od tej doby to išlo akosi samo.

Teraz je rezbárstvo pre vás len záľuba, alebo aj hlavné zamestnanie?

– Venujem sa mu naplno. Okrem mňa je zdravotne ťažko postihnutá aj moja dcéra Lesanka, ktorej tiež treba finančne pomáhať, najmä kúpou pomôcok. Nebudem klamať, boli sme na tom dosť zle. Musel som sa obracať na rôzne nadácie. Chýbali nám peniaze, napriek tomu sa nevzdávame. Snažím sa podporovať umelcov, robím tvorivé dielne pre deti a aj keď sami moc nemáme, deťom pomáham neustále. Nosím hračky do nemocnice na onkológiu v Banskej Bystrici, pomáham deťom v detskom domove v Ružomberku. Riadim sa jednou peknou múdrosťou: Daruj a budeš obdarený. Veľmi ma hreje na duši, keď môžem potešiť deti maličkosťou, akou je hračka.

Ako ste svoje výrobky dostali na trh?

– Spočiatku cez rôzne predajne so suvenírmi. Začal som spolupracovať aj s Ústredím ľudovej umeleckej výroby, s ktorým pracujem dodnes. Salaše, pre ktoré som dodával, začali po revolúcii zanikať, a tak som musel dobre rozmýšľať, s čím pôjdem na trh, čo ponúknuť zákazníkom, aby som nemusel rušiť svoju živnosť. Najmä preto, že sa mi v tej dobe rozrástla rodina.

S čím ste nakoniec prerazili?

– Bolo veľmi náročné vymyslieť niečo, čo by pritiahlo zákazníkov. Jedného dňa som pre svoje deti vyrobil hračku z dreva. Bol to drevený panáčik s dlhým nosom, ktorého veľmi zbožňovali. Práve moje deti mi vnútili myšlienku výroby drevených hračiek. Hračku som musel do detailov premyslieť a nakresliť. Tak som rozžiaril očká svojim deťom a bol som spokojný. Najviac ma potešilo, keď deti jedného dňa prišli domov zo školy a doniesli časopis Ohník. Rozhodli sa, že sa zapoja do súťaže o naj-krajšieho Pinocchia. Spomedzi 650 rôznych výrobkov z dreva, drôtu či bavlny vyhrali moje deti prvé miesto. Obetovali prvú hračku, ktorú som im vyrobil – spomínaného panáčika s dlhým nosom. Vyhrali hlavnú cenu – počítač pre školu, knihy a pozvali ich na prevzatie ceny do Bratislavy. Odtiaľ si priniesli veľký zážitok a mne obrovský impulz ísť v podnikaní práve touto cestou – vyrábať hračky.

Čo konkrétne vyrábate v súčasnosti?

– Momentálne mám okolo 500 produktov rôznych návrhov. Okrem ekologických hračiek som ponuku rozšíril o dekorácie do bytu a záhrad, vianočné dekorácie ako ozdoby na stromček, svietniky alebo betlehemy. Celú ponuku výrobkov môžu zákazníci nájsť na internete. Mojím cieľom je čo najviac uspokojiť priania zákazníkov, snažím sa často plniť aj ich návrhy.

Čo všetko patrí do ekologického materiálu a ako sa k nemu dostanete?

– Pracujem s čistým drevom, ktoré kupujem na píle. Doma ho vysuším a opracujem. Tvorím bez laku a náteru, aby som sa vyhol farbeniu. Drevo pálim plameňom, vyleštím a takouto formou dám hotovému produktu kontrast. Tienim ho. Okrem dreva však do ekologického materiálu podľa Slovenskej obchodnej inšpekcie patrí všetko z Číny, čo má svoj certifikát. Sám mám problémy s pobočkou inšpekcie v Žiline, pretože chcú, aby každý môj výrobok mal certifikát. Zdá sa mi to smiešne. Každý môj výrobok je originál. Chcú podporovať kultúru, no na druhej strane umelcom zväzujú ruky. Kde má človek ako ja vziať 800 eur, aby vyrobil certifikovanú hračku?

S akým drevom najčastejšie pracujete?

- Moje výrobky sú výlučne zo smrekového dreva. Má v sebe čaro. Je veľmi ľahké a voňavé. Dokáže dodať človeku energiu. Ja sa energiu zo stromov snažím premeniť na produkt. U mňa v dielni to niekedy znie ako u zubára. Smrek je veľmi krehký, preto musím často pracovať s mikrozúbkou. Každý kus je tienistý a nikdy nie je rovnaký.

Ako propagujete svoje výrobky?

– Ako som už spomínal, veľmi dobre sa mi predáva na internetovej stránke. Okrem toho som svoje výrobky prezentoval na rôznych akciách po celom Slovensku. Často sa zúčastňujem jarmokov. Mojej výrobe sa darí aj vďaka ľudom, ktorí ju šíria prostredníctvom Facebooku.

Máte v dome vlastnú dielňu?

– Áno, už dva mesiace máme s dcérou Laurou vlastnú spoločnú dielňu. Ona v nej tiež pracuje a vytvára svoje diela. Tvoríme tím, ako som ja tvoril kedysi s otcom. Pomáha mi aj s objednávkami pre zákazníkov. Dcéra je veľmi kreatívna. Chodila na maliarstvo, ale bolo to pre ňu veľmi náročné aj napriek tomu, že má talent. Neskôr otvorili nový odbor – výrobu hračiek a tam prestúpila. Veľmi ma to potešilo, hlavne z toho hľadiska, že mám v rodine pokračovateľa v remesle.

Dielo L. Kurnotu. (zdroj: archív L.K.)

Spomínali ste, že ste pracovali a bývali v Dolnom Kubíne. Prečo ste sa presťahovali do Ružomberka?

– V Dolnom Kubíne som mal veľké problémy. Najmä v úradníckych záležitostiach. Zhoršil sa mi pre to aj zdravotný stav a zostal som na plnom invalidnom dôchodku. Bývali sme v prenajatom dome, s ktorým boli tiež problémy. Ani manželka s deťmi sa necítili príjemne. Zažili sme tam veľa zlého. Ružomberok sa mi zapáčil. Vidno tu rozdiely najmä v úradoch. Živnosť som musel na istý čas prerušiť, pretože ma okradli. V Ružomberku som vďaka úradom absolvoval nový trojmesačný kurz podnikania, pomohli mi aj s dotáciou, a tak som začal znovu podnikať.

Neskôr ste sa z rodinného domu v Rybárpoli presťahovali do Liptovských Sliačov. Čo vás k tomu viedlo?

– V Rybárpoli sme bývali tri roky. Lenže sme jedenásťčlenná rodina a v dvojizbovom dome sme sa dosť tlačili. Neskôr sme našli trojizbový dom v Liptovských Sliačoch, kde sme bývali štyri roky. Teraz sa sťahujeme do Liptovskej Lúžnej. Chceli sme bývať konečne vo svojom a podarilo sa nám to. Spolu s dcérami sme kúpili rodinnú vilku s veľkým humnom. Zateplili sme ho, aby nám tam v dielni nebola zima.

Máte početnú rodinu. Jedna dcéra sa tiež venuje drevorezbárstvu. A čo ostatné deti?

– Mám osem dcér a jedného syna. Rod máme teda zachovaný. Štyri dcéry majú umelecký talent, tiež skúsili niečo tvoriť. Vedia vziať do rúk dláto aj nôž a sám som bol prekvapený, že majú trpezlivosť dokončiť to, čo začali. Časom sa však kvôli povinnostiam v manželstve remeslu prestali venovať. Všetko ukáže čas, či sa k tomu napokon vrátia alebo nie. Zatiaľ sa môjmu remeslu venuje naplno iba dcéra Laura.

Ako sa k vášmu remeslu postavil zvyšok rodiny? Podporuje vás?

– Moja rodina je úžasná. Keby ich nebolo, neviem, kde by som dnes bol. Veľmi ma podporujú. Často sa sami zapájajú, pracujeme celá rodina. Prispievajú svojimi návrhmi a pripomienkami. O tom je tá súdržnosť, ktorá ma neustále posúva vpred. Aj keď túto činnosť vykonávam vyše 40 rokov, stále sa mám čo učiť a moja rodina prichádza neustále s niečím novým.

Dielo L. Kurnotu. (zdroj: archív L.K.)

Autor: Nikoleta Stikičová