Uvidela som ju na sociálnej sieti. Jej krása mi udrela do očí a niečo sa v mojom srdci pohlo skôr, ako som si všimla vozík. Prečítala som si o nej pár viet. Zaujalo ma, ako vkusne prosí o pomoc. Známych aj neznámych. Nádherná, pozitívna, energická žena s malou chybičkou krásy. Je odkázaná na druhých. Doma sa o ňu stará manžel so svokrou, no liečba, ktorú sa rozhodla podstúpiť k splneniu svojho sna, je finančne náročná.
Napísala som jej správu a dohodli sme si stretnutie. Presne tak to urobil Ján, keď uvidel Aleninu tvár na zoznamke pred niekoľkými rokmi. „Spojili sme sa cez internet. Krátko po tom, ako sme si vymenil pár správ, som pocítil túžbu ísť za ňou. Alenka ma najprv odbila. Nakoniec sa mi podarilo ju presvedčiť. Keď som za ňou cestoval vlakom, netušil som, že sa veziem za svojou budúcou manželkou. Vedel som, že je imobilná, mala to napísané vo svojom profile. Pomyslel som si, že možno mala autonehodu, ale že v budúcnosti môže chodiť,“ hovorí Ján o tom, ako sa zoznámil s Alenou. Tá v tom čase žila v ústave.
Osudové ráno začalo úplne normálne
O Alene som vedela len toľko, že ochrnula z minúty na minútu, no je tu reálna šanca, aby znova chodila. „Stalo sa to 17. júna 2010. Deň predtým som zostala spať u kamarátky. Ráno som sa zobudila, všetko bolo v poriadku. Chcela som pripraviť raňajky. Otvorila som okno. Odrazu mi začali tŕpnuť ruky, sadla som si do kresla a postupne som prestávala cítiť svoje telo. Povedala som to kamarátke, ktorá privolala pomoc. Previezli ma do nemocnice, nemohla som dýchať, upadla som do kómy,“ spomína Alena na osudový okamih.
V kóme ležala tri dni a odvtedy sa na svoje nohy nepostavila. „Niekoľko mesiacov mi nikto nevedel povedať, čo mi je. Lekári nakoniec skonštatovali, že príčinou bola pravdepodobne nevyležaná chrípka a že som dostala vírusový zápal miechy. Neovládala som svoje telo, nemohla som sa hýbať. Ochrnutá od pŕs až dole som zostala odkázaná výlučne na pomoc druhých. Nedokázala som prijať skutočnosť, že zostanem na vozíku,“ opisuje Alena svoj počiatočný boj s chorobou.
„Vedela som, že bojom nič nevyriešim. Bolo to vtedy náročné. Našťastie sa mi v nemocnici podarilo rozhýbať prsty na rukách. Pomohli mi arašidové chrumky. Cvičila som s nimi. Vysypala som ich na posteľ a tým, ako som ich zbierala a dávala do úst, som získavala naspäť cit v končatinách,“ hovorí s patričnou hrdosťou, že sa nevzdala.
Z nemocnice do ústavu, z ústavu domov
Po pol roku strávenom v nemocnici smerovala do ústavu. V prvom vydržala päť dní, kde čas strávila v parku pred budovou a premýšľala o tom, čo bude ďalej. V tom čase mala 31 rokov. Bola slobodná a pred ochrnutím mala svoje plány. Chcela sa realizovať vo svete módy a dizajnu. Nečakané ochrnutie tela ju však priviedlo k jedinému snu. „Cítiť svoje telo, ovládať ho a postaviť sa zas na svoj nohy. Viem, že sa mi to podarí! Vďaka modernej medicíne, viere a práci na sebe to dokážem“, rozpráva s obrovským presvedčením a bez akýchkoľvek pochybností.
Do ústavu sa kvôli permanentnej starostlivosti musela vrátiť. Medzičasom však spoznala svojho manžela, ten si ju odviedol k sebe domov. Akoby sa zachránili navzájom. On podporuje jej sen z pohodlia domova a dal jej slobodu. A ona? Prebudila ho k životu. „Bol som veľmi utiahnutý do seba. Taký introvert. Žil som 25 rokov sám. Bez ženy. Keď som spoznal Alenku, vôbec mi nevadilo, že je na vozíku. Žijeme ako normálni ľudia. S tým, že obaja túžime, aby sa uzdravila. Vieme, že je to možné len s pomocou druhých,“ hovorí Ján Barudiak.
Nová liečba priniesla prvé výsledky
Pred niekoľkými týždňami začala Alena s novou liečbou na súkromnej klinike v Piešťanoch. „Ide o biologickú mononukleárnu liečbu, ktorá pomohla už niekoľkým pacientom s obdobnou diagnózou. Ľudia o mne vedia, že verím v anjelov. Netajím sa tým. Dala som si čítať aj z palmových listov a tam stálo, že budem chodiť a že mám využiť modernú medicínu k tomu, aby som dostala telo znova pod kontrolu. Veda a pokrok, keď idú ruka v ruke s vierou, robia zázraky.“
Mesačné náklady spojené s liečbou sú vysoké. Tritisíc eur je nielen pre manželov s obyčajným platom a invalidným dôchodkom veľa.
„Napadlo mi, že keby mi len polovica známych, ktorým mám napríklad na facebooku, posielala v priebehu jedného roka každý mesiac tri eurá na účet, je to malinká pomoc od jednotlivca, ale obrovská pomoc od masy, tak by to mohlo vyjsť. S malou dušou som to navrhla a podarilo sa mi získať financie na prvý mesiac liečby, za čo som ľuďom veľmi vďačná. Registrujem obrovský skok v zdravotnom stave. Po troch týždňoch vnímam skutočnú zmenu. Každým užitím týchto biologických prípravkov cítim svoje telo viac. Kúsok za kúskom, milimeter po milimetri, ale cítim. Deň po dni sa posúvam bližšie k tomu, že budem chodiť,“ hovorí Alena s nadšením a jej manžel sa tvári rovnako. Teší sa s ňou z každého pokroku a neskrýva obdiv k svoje manželke.
Autor: Gabriela Hlinčík
