Mnohí členovia šľachtického rodu Pongrácovcov, s ktorými sú úzko spojené dejiny Liptovského Mikuláša, boli vysokými vojenskými hodnostármi. Ako skvelý bojovník, diplomat a stratég sa najviac preslávil Pongrác II., ale prischol mu aj prívlastok lúpežný rytier.
Vyznamenal sa v bojoch proti Turkom aj husitom, získal si priazeň kráľov Žigmunda Luxemburského aj Vladislava Jagelonského. Vo viacerých prameňoch sa uvádza, že Pongrác II. sprevádzal kráľa Žigmunda aj na koncil do Kostnice, na ktorom obvinil Jána Husa z kacírstva a 6. júla 1415 ho zaživa upálili na hranici.
Mal viac hradovako prstov
Pongrác II. bol jedným zo siedmich kapitánov, ktorí spravovali Uhorsko, kým bol kráľ Ladislav Pohrobok ešte dieťa. Po jeho smrti podporoval nového uhorského kráľa Mateja Korvína. S jeho otcom Jánom Huňadym, gubernátorom Uhorska, boli takzvaní adoptívni bratia. Za svoje služby získal od panovníkov veľký majetok, patrilo mu mestečko Liptovský Mikuláš a hradné panstvá Likava a Hrádok, so svojou vojenskou družinou zabral všetky hrady na Považí. Vlastnil napr. Strečno, Starý hrad, Branč, Blatnicu, Uhrovec, Vršatec a iné, spravoval aj hrady na Morave.
Rodovým sídlom Pongrácovcov v Liptovskom Mikuláši bola kúria, ktorá dodnes stojí oproti hlavnému vchodu do Kostola sv. Mikuláša. Bol postavený v 13. storočí a je najstaršou stavbou v meste. Druhou najstaršou je Pongrácovská kúria. V polovici 15. storočia ju spolu s kostolom nechal Pongrác II. opevniť, aby ich ochránil pred bratríkmi a hlavne pred poľským šľachticom Petrom Komorovským, ten sa napriek tomu stal liptovským županom. Časť severného múru opevnenia vidno vo dvore kúrie aj dnes.
Keď ešte nemala Liptovská stolica svoje stále sídlo, konali sa v Pongrácovskej kúrii stoličné zasadnutia a v nej alebo v susednej budove prvého stoličného domu súdili v roku 1713 Jánošíka. V Pongrácovskej kúrii je v súčasnosti Centrum Kolomana Sokola.
Je v knihe Sto slávnych Slovákov
Na obraze je Pongrác II. zobrazený v brnení, prilbe, s mečom v ruke a dlhými fúzmi. Či ich mal také aj v skutočnosti a či sa vôbec na Pongáca II. podobal, sa však už nedozvieme.
Profesor Ferdinand Uličný o Pongrácovi II. napísal štúdiu a vysvetlil, čo ho k tomu viedlo.
„Štúdiu som poslal do vojenského historického časopisu, lebo tento muž bol viac vojak a politik ako šľachtic. Zaujal ma najmä tým, ako protikladne sa o ňom píše – inak ho opisujú v staršej maďarskej literatúre, inak v českej. Jedni ho považujú za grázla, podvodníka a brutálneho človeka, druhí za slovenského národovca. Hybský rodák Belo Klein v ňom videl hrdinu a tento pohľad si osvojili aj slovenskí historici, je aj v knihe Sto slávnych Slovákov. Prečítal som o ňom všetky dostupné dobové texty v latinčine, lebo som chcel zistiť, aký vlastne bol.“
Profesor Uličný poznamenal, že pri vojenských činnostiach asi bol bezohľadný, musel taktizovať, raz bol na jednej strane, potom na druhej. Dostal sa aj do problémov, skonfiškovali mu všetok majetok, mohol aj odvisnúť, ale zo všetkého sa dostal.
„Z jeho života sa dá rekonštruovať len veľmi málo. Nikdy sa nezistí presne, kedy sa narodil ani kedy zomrel. Vieme, že sa narodil v Liptovskom Mikuláši približne v roku 1400 a zomrel niekedy medzi rokmi 1466 až 1469. Na tú dobu sa dožil vysokého veku. Nevie sa, kde je pochovaný, možno v krypte mikulášskeho kostola alebo v kúrii oproti. Vie sa, kto bol jeho otec, nevie sa, kto bola jeho mať. Akú školu navštevoval sa tiež nevie, ale na univerzite neštudoval, napriek tomu bol najúspešnejším z liptovských šľachticov, vlas-tnil asi 20 hradných panstiev. Podobného muža v uhorskej politike po stáročia nebolo.“
Z krstného mena sa stalo priezvisko
Ferdinand Uličný vysvetlil, že priezvisko Pongrác vzniklo z krstného mena gréckeho pôvodu Pancratius, ktorého prvá časť „pan“ znamená všetko a druhá vládnuť. Tak sa volal aj jeho predok.
„Šľachtic Pancratius v roku 1360 získal od kráľa Ľudovíta Veľkého právo konania trhov a odvtedy sa dedina Svätý Mikuláš rozvíja ako mestečko,“ napísal v knihe Liptovský Mikuláš, ktorá vyšla v roku 2006. Je o tom zmienka aj na podstavci sochy šľachtica Pongráca, ktorá stojí pred liptovskomikulášskym kostolom.
Z pôvodne krstného mena Pancratius sa neskôr stalo priezvisko Pangrác a Pongrác, ktoré používali potomkovia toho šľachtického rodu. Priezviská sa začali používať až koncom 15. storočia.
Po predstavení obrazu a osobnosti Pongráca II. porozprával o ďalších významných Pongrácovcoch Peter Vítek, vedúci Archívu v Liptovskom Mikuláši. Podujatie sa konalo v poslednú marcovú stredu.
