Pongrácovci zastávali rozličné významné župné, vojenské a cirkevné funkcie takmer v celom Uhorsku. Boli medzi nimi zemania, baróni aj grófi. Peter Vítek, vedúci Archívu v Liptovskom Mikuláši, vysvetlil, že rod Pongrácovcov má spoločných predkov so Svätojánskovcami, Podturnianskovcami, Smrečianskovcami, Bánovcami, ale aj Kiselyovcami, Detrichovcami a Andreánskovcami, čo potvrdzuje listina kráľa Ladislava IV. z roku 1286. V nej sa nachádza aj prvá písomná zmienka o Liptovskom Mikuláši. (Jej kópia je vystavená pred Kostolom sv. Mikuláša).
Široko rozvetvený rok
Za prapredka všetkých liptovských šľachtických rodov sú považovaní českí rytieri Hauch, Beuch a Polko, ktorým v prvej polovici 13. storočia daroval kráľ za zásluhy v bojoch pozemky v Liptove. Vavrinec, podľa staršej literatúry potomok spomenutých rytierov, mal synov Serafína a Bohumíra. Serafínovi synovia Mikuláš a Ondrej bojovali za kráľa Ladislava IV., ktorý im za ich služby daroval aj dediny Svätý Mikuláš a Ondrašová a povýšil ich do šľachtického stavu.
Rod Pongrácovcom sa rozšíril po celom území Uhorska a mal niekoľko vetiev. „Čo sa týka liptovských vetiev, bolo ich niekoľko. Hlavná vetva bola mikulášska, niekoľko bolo ondrašovských a dve vetvy v Jakubovanoch,“ povedal P. Vítek. „Zakladateľom jednej z vetiev v Ondrašovej bol napríklad Štefan Pongrác, jeho syn Imrich, ktorý sa narodil v roku 1777, bol dôstojníkom v poľskej armáde. Jeho dcéra Frederika sa vydala sa Alexandra Majlátha a ich syn Vojtech bol v 19. storočí významným politikom, županom a archeológom. Posledný mužský potomok tejto vetvy Arpád Pongrác žije v Innsbrucku a jeho potomkovia v Zurichu.“
Podžupani aj farári
Z evanjelickej vetvy Pongrácovcov v Ondrašovej spomenul P. Vítek napríklad právnika a spisovateľa Imricha Pongráca, ktorý bol v 18. storočí liptovským podžupanom, kráľovským radcom a poslancom parlamentu za Peštiansku župu. Z katolíckych vetiev spomenul farára a ostrihomského kanonika Gašpara Pongráca či Františka Pongráca, ktorý bol liptovským podžupanom.
Okrem stručných profilov významných príslušníkov rodu a ich fotografií ukázal v prezentácii aj niektoré ich sídla. „Alojz z ďalšej ondrašovskej vetvy Pongrácovcom zdedil a prestaval jednu z najväčších kúrií v Liptovskom Mikuláši (na fotografii). Jeho deti ju predali židovskému obchodníkovi Šimonovi Sangerovi z Miškolca za 10 500 zlatých. Zbúrali ju, keď stavali Posádkový dom armády. Kedysi v nej bola učňovská aj hudobná škola, naposledy v nej sídlili Lanovky a vleky,“ prezradil P. Vítek.
Živý sa nechal nosiť v truhle
Pongrácovci vlastnili v Ondrašovej aj Liptovskom Mikuláši veľa kúrií. Ako perličku P. Vítek dodal, že v jednej z nich – Maronovskej, ktorá je neďaleko od najstaršej Pongrácovskej, býval v 19. storočí Adeodat Pongrác, zvaný Aduš. „Bol to asi podivín, lebo ho sluhovia museli nosiť v truhle po dvore, aby vedel, ako bude vidieť svet pri vlastnom pohrebe.“
Peter Vítek predstavil aj niektorých popredných Pongrácovcov z ďalších vetiev – gemerskej, hontiansko-trenčian-skej, novohradskej, bratislavskej, satmárskej či sedmohradskej v Rumunsku. Z nej sa preslávil svätý Štefan Pongrác (1582 – 1619), rímskokatolícky kňaz, jezuita, jeden z troch košických mučeníkov, ktorého umučili, lebo sa odmietol vzdať svojej viery. Uvádza sa, že ho pochovali v kostole v Trnave a časť jeho ostatkov pri príležitosti jeho blahorečenia preniesli do Ríma. Za svätých boli košickí mučeníci vyhlásení pá-pežom Jánom Pavlom II. v roku 1995 na košickom letisku.
Priekopník šachu
Z bratislavskej grófskej vetvy vyzdvihol Peter Vítek Arnolda Pongráca, ktorý žil v 19. storočí. „Bol cisársko-kráľovským komorníkom, absolvoval viaceré vojenské školy. Považuje sa za priekopníka šachu v monarchii, patril k najlepším šachistom svojej doby. Vyhral medzinárodné šachové turnaje v Bristole, Londýne aj vo Viedni, kde spoluzaložil šachový spolok. Potomkovia tejto vetvy dnes žijú v Rohovciach, Bratislave a Dunajskej Strede.“
