Pre 36-ročného futbalistu, ktorý počas svojej kariéry prešiel viacero klubových adries, to bol len druhý majstrák v bešeňovských farbách.
Niekdajší hráč Ružomberka, Prešova, Rimavskej Soboty, Liptovského Mikuláša, ale aj singapurského Geylangu United či mjanmarského Ayeyawadu Unitedu a naposledy Družstevníka Liptovská Štiavnica, si v poslednej chvíli tľapol s účastníkom V. ligy na spoluprácu pre odvetnú časť aktuálnej sezóny.
Súboj o prvú priečku a štyri strelecké zápisy. Asi milé prekvapenie? – znela naša úvodná otázka Miroslavovi Latiakovi...
– Samozrejme, niečo také sa mi ani neprisnilo. Najdôležitejšie však bolo naše víťazstvo. Tentoraz to vyšlo mne, v predchádzajúcich stretnutiach zase skórovali iní. V Bešeňovej sú viacerí šikovní chlapci smerom dopredu, takže gólová ťarcha nie je iba na mne.
Ktorý z vašich kúskov budete najdlhšie nosiť v mysli?
– Skôr to bude fakt, že som štyri razy trafil do siete. Nespomínam si, že takto gólovo by sa mi zadarilo medzi mužmi počas doterajšej kariéry. A ktorý gól bol najkrajší? Priklonil by som sa k poslednému. Ani neviem ako si lopta po domácej strate našla práve mňa. ´Navážal´ som sa na stopéra, ten nevystúpil, a tak som to len jemne šuchol k žrdi. Brankár súpera nič nevidel, mal zakrytý výhľad, nebola šanca, aby mojej polostrele čelil.
Ako sa vám celkove zápas pozdával?
– Myslím si, že po každej stránke bol atraktívny, veď divákovi ponúkol deväť gólov a určite aj zaujímavý vývoj.
Vašou predchádzajúcou zastávkou bola treťoligová Liptovská Štiavnica. Neprechádzali vám hlavou myšlienky, že ako aktívny hráč už s futbalom skončíte?
– Aj hej, priznám sa. V zime ma oslovilo niekoľko klubov, aby som im išiel pomôcť. Všetky ponuky som odmietol, vtedy aj bešeňovskú. Popri práci som sa venoval predovšetkým svojim chlapcom v ružomberskej prípravke. Bolo to 15. marca, posledný deň prestupového obdobia, keď mi doobeda zavolal tréner Bešeňovej Ján Hablák, či si to nerozmyslím. Asi o šiestej večer dostal moje slovo. Bešeňovčania ma ničím nelákali, nič mi nesľúbili, bolo to také spontánne rozhodnutie. Išiel som hrať pre radosť. Určite k tomu dopomohla aj skutočnosť, že je to blízko, keďže bývam v Likavke.
Do bešeňovskej kabíny vstúpil svojho času hráč najvyššej slovenskej súťaže a tiež futbalista s legionárskou minulosťou. Aké boli reakcie? Nemali z vás chalani rešpekt?
– Tak to neviem. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Zatiaľ som bol s mužstvom pomerne krátky čas. Vstupom pre mňa bol prípravný zápas na ihrisku polčasového lídra IV. ligy v Stráňavách. Bešeňová síce prehrala 2:4, ale v prvej polke, keď sme hrali v najsilnejšom zložení, bola to vyrovnaná partia a možno sme mali aj trochu navrch. Uviedol som sa gólom a prihrávkou na druhý. Už vtedy som videl, že Bešeňová disponuje schopnými hráčmi. Škoda, že mi nebolo dopriate s mužstvo otvoriť aj jarnú časť sezóny. Na nejaký čas ma vyradil zápal stredného ucha. Ešte sa však vrátim ku kabíne. Prišiel som do nového prostredia, poznal som akurát Peťa Kajana zo spoločného pôsobenia v Liptovskej Štiavnici a Adriána Habláka, ktorý počas môjho angažmánu v Liptovskom Mikuláši hrával v Tatrane za dorast.
Dotkli ste sa trénovania v MFK Ružomberok. Akú partiu a odkedy tam máte na starosti?
– Pomaly to budú tri roky, čo sa venujem chlapcom v tamojšej prípravke. Prevzal som kategóriu U 8, teraz je to U 10. Pravdepodobne pri tomto ročníku skončím, lebo U 11 už má štatút športovej triedy, a to by som popri zamestnaní, hoci kolegovia mi vychádzajú maximálne v ústrety, časovo nestíhal. Takže uvidím, akú skupinu dostanem. Práca s naj-mladšou zmenou sa mi páči, naozaj ma baví. S deťmi som začínal hlavne kvôli svojmu synovi. Svoj čas som si tak nastavil, aby sa mi tri razy do týždňa dalo byť s chlapcami. Pomáha mi Peter Dubovec, ktorý je viac než asistent, vlastne plnohodnotný tréner, zväčša si chalanov rozdelíme na dve skupiny.
Ako zmýšľate v role aktívneho hráča ďalej?
– Fú, s tým sa teraz nezaoberám. S Bešeňovou som sa dohodol len do konca sezóny. Dopredu zatiaľ nič neplánujem, neviem ani, čo ma čaká v Ružomberku. Všetko závisí od toho, koľko budem mať voľného času, či ešte budem mať chuť hrať a v neposlednom rade je dôležité, aby spokojnosť bola doma, v rodine.
