Na obraze je vyšitých takmer sto tvárí a zachytáva obdobie od 1. svetovej vojny po Nežnú revolúciu v roku 1989. V hornej časti vidno Európu v plameňoch vojny, v strede je M. R. Štefánik, pomník na Bradle aj lietadlo, s ktorým havaroval. Strednú časť vypĺňajú portréty známych osobností.
Sú medzi nimi napríklad spisovatelia a básnici S. H. Vajanský, P. O. Hviezdoslav, Martin Rázus, E. B. Lukáč, politik Milan Hodža, vedec Aurel Stodola, ktorý bol profesorom Alberta Einsteina, ale aj evanjelickí biskupi Jur Janoška, V. P. Čobrda, S. Š. Osuský, F. F. Ruppeldt a ďalší.
Druhú svetovú vojnu symbolizuje plameň a malé čierne tanky a komunistickú totalitu veľká červená hviezda a mreže, spoza ktorých sa pozerajú počas totality väznení evanjelickí kňazi a biskupi. Pod nimi sú ruky držiace zväzky kľúčov, ktorými štrngali davy na námestiach v novembri 1989.
Obrazy vyšívali ženy na celom Slovensku a jeden muž
Na obraze majú svoje miesto aj farári a správcovia sirotincov v Modre a Liptovskom Mikuláši Július Dérer a Vladimír Kuna, ktorí počas 2. svetovej vojny zachránili veľa židovských detí. Obom udelili vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. V spodnej časti sú nové kostoly, postavené na Slovensku v posledných desaťročiach v Petržalke, Michalovciach a inde.
Obraz je súčasťou projektu Vyšívaná história reformácie na Slovensku (pozri článok dolu). Jednotlivé obrazy vyšívali evanjelické ženy na celom Slovensku, dokonca aj jeden muž. A ako sa k tomu dostala Jana Madajová?
„Dozvedela som sa, že sa má vyšívať veľký gobelín k 500. výročiu reformácie a majú sa prihlásiť skúsené vyšívačky z každého seniorátu evanjelickej cirkvi (Na Slovensku je ich 14 – pozn. red.) Zúčastnila som sa na stretnutí vyšívačiek, kde nás bližšie oboznámili s projektom a keďže za Liptovsko-oravský seniorát sa nikto neprihlásil, povedala som si, že to skúsim. Vyšívaniu sa venujem už tridsať rokov, takže skúsenosti mám. V tom čase som bola nezamestnaná, mala som čas, tak som sa na to dala,“ povedala Jana Madajová.
Obraz s Kristom vyšila na pamiatku svojej mamy
Prezradila, že svoj prvý obraz – kyticu s orgovánmi, vyšila, keď bola prvýkrát na materskej dovolenke. Odvtedy ich vyšila asi 150 – malých i väčších s rôznymi motívmi. Niektoré má doma, veľa ich rozdala. Dva sú v modlitebni v Jalovci.
„Prvý s rozmermi 75 x 90 cm som vyšila na pamiatku mojej mamy pri 1. výročí jej úmrtia. Bola nepočujúca, v živote nás nepočula rozprávať ani zaplakať. Rada štrikovala, háčkovala, vyšívala, po nej som to asi zdedila. Keď mama ochorela, bývala u mňa, doopatrovala som ju. Každý deň sa modlila a v rukách stískala malý obrázok, na ktorom boj Ježiš na Olivovej hore. Podľa neho som vyšila veľký obraz, ktorý je v modlitebni. Druhý je oltárny obraz s ukrižovaným Kristom, ktorý som vyšila pri mojej päťdesiatke a darovala ho cirkvi.“
Lupou kontrolovala, či je to vráska alebo tieň
Obraz k 500. výročiu reformácie je zatiaľ najväčší obraz, ktorý Jana Madajová vyšila. Zaujímalo nás, či si mohla vybrať, ktorý zo série obrazov vyšije a ak áno, prečo si vybrala práve tento.
„Vybrala som si túto predlohu sama, pretože je na ňom aspoň polovica Liptákov. Bola to pre mňa aj výzva, lebo taký veľký rozmer som ešte nerobila, ale toho som sa nebála. Výzva bola pre mňa autenticky vyšiť portréty osobností tak, aby ich ľudia na obraze spoznali. Bola som zvedavá, či to dokážem, lebo tam boli také detaily, ako napríklad vrásky okolo očí. Mala som predlohu vytlačenú aj na papieri formátu A4 a lupou som si kontrolovala, či je to skutočne vráska alebo tieň,“ povedala J. Madajová.
Najviac jej dala zabrať Vajanského brada
Spýtali sme sa jej, čo sa jej vyšívalo najlepšie a čo bolo najťažšie...
„Najlepšie sa mi vyšíval Štefánik, ktorý má ako jediný na obraze modré oči. Najťažší bol asi Svetozár Hurban Vajanský, hlavne jeho brada. Dosť mi dal zabrať aj kostol v Petržalke. Vyšívala som smerom odspodu nahor, mala som na to taký zvláštny rám podobný ako krosná, kde sa jedna časť odvíja a vyšitá navíja. Vždy som odkrútila len 30 centimetrov, nie viac.
Nebolo to ľahké vyšívanie, napríklad aj kvôli tomu, že každá hlava je otočená inak, rozmýšľala som, odkiaľ ide tieň a kde je svetlejšia. Na jednej tvári som použila niekedy 5 až 7 odtieňov. Ale najťažší bol podľa mňa obraz, ktorý vyšíval jeden muž a sú na ňom znázornené Prešovské jatky. Gobelín pôsobí veľmi ťažko a deprimujúco, lebo sú na ňom poodsekávané hlavy a množstvo krvi, čo je náročné na psychiku, možno preto sa ho ženy neodvážili vyšívať.“
Bavlnkami musela šetriť, mohli mať len 30 centimetrov
Aj keď Jana Madajová je skúsená a zručná vyšívačka, spolu s ostatnými vyšívačkami sa zúčastnila na školeniach.
„Slúžili na to, aby sme si povedali, čoho sa máme vystríhať, akých chýb sa vyvarovať, lebo nie je vyšívanie ako vyšívanie. Vysvetlili nám, ako ukladať stehy, aby sa šetrilo niťou, lebo farebné bavlnky nám dodávali zo zahraničia. Učili nás vyšívať tak, aby zozadu nebol šikmý steh, ale rovný. Bavlnky sme mali strihať len na dĺžku 30 cm, lebo každá niť má svoj zákrut a lesk. Čím dlhšia niť, tým viac sa vyšívaním a preťahovaním cez dierky odiera, stráca lesk a strapká sa,“ vysvetlila J. Madajová, ktorá gobelín dokončovala už popri zamestnaní.
Pracuje v zariadení pre seniorov v Liptovskej Ondrašovej, v ktorom sa s dôchodcami venuje rôznym ručným prácam a tvorivým dielňam.
Jej koníčkom okrem vyšívania je aj patchwork, výroba rôznych dekorácií a pečenie tort na rôzne príležitosti. V súčasnosti je po niekoľkých operáciach už dlhší čas na maródke. Ihlu vymenila za ihlice a namiesto vyšívania štrikuje rôzne pekné vecičky pre svoje vnučky.
