LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Ešte predtým, ako minister životného prostredia László Sólymos prestrihol pásku do novozreštaurovaných priestorov, si spolu s hosťami prezrel exteriér múzea, ktorý slúži aj na environmentálne vzdelávanie.
Históriu záhrady, novovybudovaný geopark, jazierko a rôzne exponáty v exteriéri im priblížila riaditeľka Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva (SMOPaJ) Danka Šubová.
Unikátny balvan
Upozornila napríklad na veľký balvan v tráve. Objavil ho jaskyniar Peter Holúbek na Svaríne a presvedčil ju, že je to unikátna skala, ktorá patrí do múzea. Kedysi bola stropom jaskyne. Jej prevoz zabezpečil Ján Vrbenský, riaditeľ odštepného závodu liptovskohrádockých štátnych lesov.
Po prehliadke exteriéru zahralo v multifunkčnej miestnosti trio učiteľov ZUŠ J. L. Belu v L. Mikuláši, a potom nasledovali príhovory.
Investovať sa oplatilo
Minister László Sólymos povedal, že SMOPaJ je unikátnym spojením historickej pamiatky s moderným prístupom v oblasti environmentálnej výchovy a môžu nám ho závidieť na celom svete.
„Investovať finančné prostriedky do tohto diela sa jednoznačne oplatilo. Environmentálna výchova na Slovensku, bohužiaľ, zďaleka nie je na želanej úrovni. Som preto rád, že toto múzeum je vzorom pre všetkých, ktorí sa rozhodli ísť touto cestou.“
D. Šubová pripomenula, že kedysi neexistovalo ministerstvo životného prostredia a životné prostredie patrilo pod ministerstvo kultúry. „Medzi kultúrou a environmentalistikou je veľmi úzky vzťah. Múzeum je predovšetkým kultúrna inštitúcia a kultúrne inštitúcie by mali vychovávať ku kultúrnosti. Keď ako národ budeme kultúrnejší, vtedy nám to pôjde aj v environmentálnom vzdelávaní lepšie,“ povedala D. Šubová.“
Liptovskomikulášky primátor Ján Blcháč poznamenal, že Liptovský Mikuláš je nielen mestom olympijských víťazov, ale aj mestom múzeí a na SMOPaJ sme právom hrdí.
Liptovskohrádocký primátor a podpredseda Žilinského samosprávneho kraja Branislav Tréger porozprával príbeh o tom, ako Leonardo da Vinci maľoval Poslednú večeru.
Generálny projektant stavby Stanislav Barényi zdôraznil, že „úlohou dnes by malo byť dosiahnuť súlad medzi umelým a prírodným.“ Riaditeľka Oblastného reštaurátorského ateliéru (ORA) v Levoči Eva Špaleková stručne opísala, ako to v múzeu vyzeralo v roku 2012, keď v ňom bola prvýkrát a ako prebiehal reštaurátorský prieskum.
Pracoval aj so skalpelom
Ochrannú ruku nad reštaurátorskými prácami držal akademický sochár Juraj Maták a hlavným realizátorom bol umelecký reštaurátor Tibor Kováč. „Najskôr sme dávali dolu sekundárne premaľby na klenbových poliach, ktoré sa tam nahromadili za niekoľko rokov. Sčasti sme to mali uľahčené, lebo stavebná firma predtým klenby manuálne zošpachtľovala a došlo k poškodeniu skoro 40 % plochy výmaľby. Našou úlohou bolo odstrániť sekundárne maľby a zafixovať pôvodnú maľbu. Fixáciu sme robili za pomoci akrylátových živíc a snímanie starobylých malieb ručne skalpelom centimeter po centimetri. Chýbajúcu omietku sme dopĺňali injektážou, po tmeliacich prácach dochádzalo k brúseniu,“ opísal T. Kováč.
Robili na lešení, museli prechádzať ponad osvetľovacie rampy, stihnúť termíny, pracovali za plnej prevádzky.
Klenby reštaurovali v dvoch etapách, v prvej zreštaurovali tri klenbové polia, v druhej šesť, celkové náklady predstavovali viac ako 21-tisíc eur.
Wisner si najal Taliana
Interiér budovy SMOPaJ, pôvodne jezuitského a neskôr františkánskeho kláštora, dal pred vyše 200 rokmi skrášliť František Wisner z Morgensternu. Jeho život priblížil Peter Vítek, riaditeľ pobočky štátneho archívu v Liptovskom Mikuláši, ktorý o ňom napísal aj knihu.
Wisner bol prefektom Hrádockého panstva, ktorému pripadla po zrušení františkánského rádu budova pôvodne jezuitského kláštora. „Bol to veľký človek, čo sa týka ducha, kultúry... Narodil sa v Bratislave, bol vojenský inžinier, dostal sa do Aradu, postavil tam nemocnicu, školu... Do Hrádku bol preložený za odmenu. Prišiel sem v roku 1795 s manželkou a dvoma deťmi, ďalšie dve – nemanželské, sa mu narodili v L. Hrádku. Na výmaľbu interiérov si najal Taliana, do ktorého sa vraj zaľúbila jeho dcéra Katarína. Povráva sa, že s ním odišla, lebo otec s jej voľbou zrejme nesúhlasil. Po neznámom Talianovi nám tu zostalo nádherné dielo,“ povedal P. Vítek. Podobné stropné maľby sú aj v bývalom Soľnom úrade v L. Hrádku, v ktorom je Národopisné múzeum.
SMOPaJ prešlo nedávno rozsiahlou rekonštrukciu, ktorá trvala približne štyri roky a stála viac ako 9,5 milióna eur. Jej cieľom bolo, aby múzeum slúžilo hlavne environmentálnemu vzdelávaniu. Rekonštrukcia bola z veľkej časti financovaná z eurofondov, podieľalo sa na nej aj ministerstvo životného prostredia. Vlani navštívilo múzeum viac ako 42-tisíc ľudí.
