LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Riaditeľka Liptovskej galérie P. M. Bohúňa (LGPMB) Alena Chebeňová v úvode poďakovala všetkým, ktorí sa podieľali na obnove expozície, zvlášť kurátorovi reinštalácie Ivanovi Jančárovi, riaditeľovi Galérie mesta Bratislava, ktorý sa s Kolomanom Sokolom osobne poznal a často ho navštevoval.
V súvislosti s premenovaním centra na galériu poznamenala, že názov Centrum Kolomana Sokola mal pri svojom vzniku určite svoj význam, „no dnes je v záujme galérie, aby bolo návštevníkovi z názvu jasné, že ide o priestory, kde sa vystavujú umelecké diela.“
Centrum Kolomana Sokola sídli v Pongrácovskej kúrii, najstaršej svetskej budove v Liptovskom Mikuláši, a bolo otvorené 12. decembra 2002 pri príležitosti umelcovej storočnice.
Okrem nového názvu má Galéria Kolomana Sokola aj nové logo.
Galéria kúpila z vlastných zdrojov nové osvetlenie
Chebeňová poďakovala aj vedeniu mesta Liptovský Mikuláš, ktoré sa s Liptovskou galériou P. M. Bohúňa podieľa 50 percentami na prevádzkových nákladoch Galérie Kolomana Sokola, a je tiež spolumajiteľom 48 diel výtvarníka.
„V priebehu minulého roka mesto začalo riešiť moje požiadavky na drobné opravy Pongrácovskej kúrie, jej odvlhčenie, obnovu vnútorných omietok a ich následné omaľovanie, čo obnášalo nemalé finančné prostriedky,“ povedala riaditeľka a dodala, že LGPMB zakúpila z vlastných zdrojov do výstavných siení nové osvetlenie v hodnote 3 300 eur, aby prispeli k čo najlepšej prezentácii a ochrane diel, ale aj k šetreniu elektrickej energie.
Sťahovanie do Tusconu spôsobila zlomená kosť
Ivan Jančár v príhovore porozprával o svojich stretnutiach s Kolomanom Sokolom. Najskôr sa v Tuscone, kam vycestoval vďaka štipendiu, zoznámil s jeho synom Georgeom. Keď o rok vycestoval do Tusconu znovu, nadviazali na predchádajúce stretnutie. Bol prekvapený, keď ho George pozval na návštevu k jeho otcovi, lebo Koloman Sokol býval na druhom konci Ameriky v mestečku Bryn Mawr v Pennsylvánii. Ale George mu povedal, že keď jeho mama spadla a zlomila si bedrovú kosť, zobral si rodičov k sebe do Tusconu a postavil im malý domček, v ktorom bývali.
Učil sa za údenára, stretol sa s Picassom
„Bol som nadšený, lebo v živote by mi nenapadlo, že sa stretnem s Kolomanom Sokolom. Išli sme k nemu, vtedy mal asi 90 rokov, ale bol neuveriteľne vitálny, hral tenis a veľmi milo ma prijal. Potom som k nemu stále chodil, bol to úžasne otvorený človek, zaujímal sa o dianie na Slovensku, pripravili sme o ňom niekoľko kníh, výstav,“ povedal I. Jančár.
Koloman Sokol vraj rád spomínal na Košice, kde sa učil za údenára a kde sa zoznámil s doktorom Mathém. Ten v ňom objavil výtvarný talent a vďaka nemu začal študovať na súkromnej škole Eugena Króna v Košiciach, neskôr študoval na súkromnej škole Gustáva Mallého v Bratislave aj v Prahe u slávneho českého maliara Maxa Švabinského. Keď nejaký asistent kritizoval Sokolovu tvorbu, Švabinský mu vraj povedal: „Jen ho nechte, on umí.“ Vďaka mimoriadnemu talentu získal Sokol štipendijný pobyt v Paríži, kde sa zoznámil aj s Pablom Picassom.
Keď dostal Koloman Sokol ponuku z mexického ministerstva kultúry a školstva, odi-šiel učiť výtvarné umenie na Akadémiu výtvarných umení v Mexiku, kde založil odbor grafiky. „Bol veľmi sociálne orientovaný, vždy dbal na tých, ktorí trpeli, zaujímal sa o ich osudy, v raných grafikách zobrazoval rôznych robotníkov, aj chudobných Mexičanov.“ Hoci v Mexiku dosiahol veľké úspechy, jeho manželke neprospievala vysoká nadmorská výška mesta (Mexiko leží asi 2000 metrov nad morom - pozn. red), a tak sa v roku 1941 presťahovali do New Yorku. Po vojne sa vrátil na Slovensko, ale neprijali ho veľmi dobre, nedali mu profesúru, nemohol zohnať byť a po zmene politického systému v roku 1948 natrvalo odišiel do Ameriky.“
Kaburaba, Samba a Brtko
„V New Yorku žili vo veľmi skromných podmienkach, kreslil zlým tušom na zlý papier, preto mnohé jeho kresby vybledli. Potom sa aj s manželkou Lýdiou, ktorá bola vynikajúca grafička a dcéra známeho sochára Kratinu, presťahovali do Bryn Mawr. Rozhodla sa, že bude učiť na tamojšej škole, aby sa Koloman Sokol mohol naplno pohrúžiť do svojej práce.
V 60. rokoch si vytvoril vlastný svet, ktorý nazval Kaburaba, svet slobody, dokonca si vytvoril aj vlastný jazyk Camiliano Sarto Urumba,“ prezradil Jančár a pokračoval: „Jeho syn George bol lekár a raz mu doniesol psíka, ktorý bol určený na lekárske pokus. Mal ich už za sebou niekoľko a bolo jasné, že posledný by neprežil. Koloman Sokol si ho nechal, vypiplal ho, vychoval a absolútne sa bytostne prepojili. Aj svoje obrazy podpisoval jeho menom – Sambo, potom Brtko – to bol jeho ďalší psík.
Keď som ho navštívil v roku 2002, už mal 99 rokov, išli sme tam zo Slovenska celý štáb robiť o ňom film. Z letiska som mu volal, že už ideme, a on: – Ale nechoďte, mne sa teraz nechce... – Nakoniec povedal, aby sme teda prišli a bol fantastický, nádherne rozprával, film sa podaril, premietal a mal úspech. Potom veľmi ochorel a keď som za ním 12. 12. prišiel na jeho storočnicu, už ma nevnímal...“
Zbieral staré autá, mal ich asi 50
K. Sokol zomrel presne mesiac po svojich stých narodeninách, jeho manželka za dožila takmer 104 rokov. Kým žila, v jeho ateliéri s ničím nehýbali. „Až keď zomrela, jeho syn George poprosil mňa a jednu americkú teoretičku, aby sme spracovali jeho dielo. Bolo to obrovské dielo, vyše 2000 položiek. Býval som v Tuscone v Sokolovom domčeku na typickej arizonskej púšti a bolo to úžasné. Bol zberateľ starých áut, mal ich tam asi 50. V tom domčeku som od rána do večera robil súpis jeho diel a bol som prekvapený, že som objavil aj diela, ktoré som predtým nevidel. A tak sme potom vydali ešte knihu 100 neznámych diel Kolomana Sokola.“
Zastával si tých, ktorí trpeli a strádali
V Galérii Kolomana Sokola sa prihovoril aj primátor Liptovského Mikuláša Ján Blcháč, ktorý vyjadril želanie, aby sa galéria, ktorá sídli v budove, kde pred vyše 300 rokmi súdili Jánošíka, stala ďalšou z atrakcií mesta.
Liptovskohrádocký primátor a podžupan Žilinskej župy Branislav Tréger prezradil, že sa Kolomanom Sokolom stretol. „V Mexico city na tej najväčšej triede, kde je galéria známej mexickej maliarky Fridy Kahlo, je spomienkový parčík, kde je spomenutý Koloman Sokol ako pedagóg a zakladateľ grafiky v Mexiku.“
Tréger pripomenul, že Koloman Sokol zažil v detstve traumu, keď ho mama „odložila“ na železničnej stanici a od 6 rokov ho vychovával strýko, ktorý ho odviezol do Košíc, kde sa učil za údenára. „Celým jeho životom sa tiahne sociálny aspekt, zastával sa tých, ktorí v živote trpeli a strádali, zobrazoval chudobných.“
Alena Chebeňová na záver poďakovala Karolovi Maliňákovi za to, že pred rokmi priviezol do Mikuláša Sokolove diela, ktoré tvoria dodnes gró galérie. Poďakovala aj riaditeľke Galérie Ľ. Fullu v Ružomberku a predsedníčke Spoločnosti Kolomana Sokola Zuzane Gažíkovej za pretrvávajúcu výpožičku diel a reálií z osobného života Kolomana Sokola, ktoré sú aj naďalej súčasťou expozície.
V galérii vyhrával starý gramofón
Z. Gažíková sa síce osobne s Kolomanom Sokolom nestretla, bola v Tuscone až po jeho smrti a od jeho syna Georgea získala niekoľko diel, ktoré sú súčasťou expozície.
Od členov širšej Sokolovej rodiny žijúcej na Slovensku sa jej podarilo pre Spoločnosť Kolomana Sokola získať viacero dokumentačných materiálov a predmetov, ktoré návštevníci môžu vidieť aj v súčasnej Galérii K. Sokola. Napríklad jeho farby, štetce, gitaru, s ktorou precestoval Mexiko aj Ameriku, obrovský lodný kufor či gramofón, na ktorom počas otvorenie Galérie Kolomana Sokola púšťala Katarína Vladulovičová staré platne, ktoré si kedysi púšťal a počúval Koloman Sokol.
Oficiálnu časť vernisáže umocnila svojím spevom Eva Halčinová, na klávesoch ju sprevádzal Peter Pavlíček.
Hľadanie dobra, pohľad do neba
Vo foyeri Galérie Kolomana Sokola stojí od minulého týždňa jeho socha v životnej veľkosti, ktorej autorom je mladý sochár Ján Frančák. Kolomana Sokola zobrazil, ako sa cez prázdny rám pozerá kamsi hore. Spýtali sme sa ho, čo tým chcel vyjadriť. „Koloman Sokol si vytvoril vlastný svet, ktorý nazval Kaburaba, bolo to jeho útočisko pred zlobou sveta. Chcel som poukázať na jeho špecifický pohľad na svet. Zobrazujem ho pri pohľade na nebo – do výšin, kde vidí svoju pravdu, spravodlivosť, zmysel života. Sochu som nazval Hľadanie dobra, je z epoxidovej živice a pracoval som na nej približne rok. Chcel som, aby podoba bola nielen vonkajšia, ale aj vnútorná. Najviac som čerpal z rozhovorov s Tiborom Huszárom, ktorý ho veľmi dobre poznal, fotografoval a urobil o ňom aj knihu,“ prezradil Ján Frančák.
Sochu aj obnovenú expozíciu si v Galérii Kolomana Sokola môžete pozrieť každý týždeň od utorka do soboty v čase od 10. do 17. hodiny.
