LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Inšpirovali sme sa knihou mikulášskej autorky Anny Šmelkovej Ulice, námestia a parky Liptovského Mikuláša a prímestských častí. Ak máte zaujímavý tip či historickú fotografiu, budeme radi, ak mám ich pošlete na mejlovú adresu marek.juris@petitpress.sk, alebo sa zastavte osobne v redakcii na Námestí osloboditeľov 32 v Liptovskom Mikuláš.
NÁMESTIE OSLOBODITEĽOV
Poloha námestia: v strede starého mesta, vedú z neho na východ Ulica 1. mája, na západ Štúrova ulica a Moyzesova ulica, na sever Ulica M. Pišúta, na juh Belopotockého ulica
Zdôvodnenie názvu: podľa vojakov – osloboditeľov v 2. svetovej vojne.
Súčasný stav, inštitúcie, firmy, historické budovy, pamätné tabule: Kostol sv. Mikuláša – najstaršia stavebná pamiatka cirkevného charakteru v meste, je aj najväčšou ranogotickou stavbou v Liptove. Stojí v južnej časti námestia.
Prvý písomný doklad o jeho stavbe je z roku 1299. Postupom rokov kostol menil svoju podobu podľa stavebných štýlov, viackrát bol poškodený. V 15. storočí ho spolu s neďalekou Pongrácovskou kúriou opevnili. Vežu nadstavili a upravili neskôr v neskorogotickom štýle. Kostol poškodil aj veľký požiar, ktorý vypukol v meste v roku 1883. Najrozsiahlejšia rekonštrukcia prebiehala v rokoch 1940 – 1943. Kostolu vrátili architekti a stavbári jeho gotickú podobu a pristavili bočné kaplnky.
Pongrácovská kúria (pôvodne stavaná v renesančnom slohu) na západnej strane námestia je najstaršou svetskou stavbou v meste z polovice 15. storočia. Patrila českému šľachtickému rodu Pongrácovcov.
Keďže Liptovská župa, ktorá vznikla v roku 1677, ešte nemala svoje stále sídlo, tak sa stoličné zasadania konali aj v kúrii. Predpokladá sa, že tu mohol byť súdený zbojnícky kapitán Juraj Jánošík. Po 2. svetovej vojne tu boli byty obyvateľov mesta. V rokoch 1976 – 1980 prešla rozsiahlou rekonštrukciou, bola sídlom Klubu mládeže a v súčasnosti tam sídli Galéria Kolomana Sokola.
Prvý stoličný (župný) dom (Ilešháziovská kúria, Seligovský dom) na juhozápadnej strane námestia je pôvodná baroková budova, súčasnú podobu získala prestavbou pôvodne meštianskeho domu, v roku 1712 ju kúpila Liptovská stolica. Do roku 1793 slúžila stoličným a súdnym zasadaniam. V 20. storočí dom obývala rodina Seligová. Po 2. svetovej vojne tu boli byty pre obyvateľov mesta. Od roku 1955 dodnes je tam Múzeum Janka Kráľa.
Vedľajší Straussovie dom je tiež sídlom múzea, v tomto dome žil lekár, spisovateľ, filozof, esejista a prekladateľ Pavol Strauss (1912 Liptovský Sv. Mikuláš – 1994 Nitra). V pivnici je od decembra roku 1999 Mikulášska mučiareň.
Druhý stoličný dom leží na severnej strane námestia s reliéfom erbu Liptovskej stolice na priečelí, postavili ho v roku 1793, v roku 1907 po prestavbe dostal dnešnú podobu a pristavili tu ešte jedno poschodie. Slúžila účelom župnej (stoličnej) správy.
Po 2. svetovej vojne tu sídlil Okresný národný výbor. Z roku 1960 je tu farebná sklenená výplň od akademickej maliarky Ester Šimerovej-Martin-čekovej.
Meštianske domy na námestí pochádzajú z obdobia renesancie, baroka a klasicizmu, bývali tam významné mikulášske meštianske rodiny. V dome medzi dnešnou Astrou a domom Kürczovcov na severnej strane námestia žili viaceré osobnosti, medzi nimi aj princezná Valéria Mária (1900 – 1953) – nevlastná pravnučka anglickej kráľovnej Viktórie, vydavateľ Samuel Fischer (1859 – 1934), ktorý založil vydavateľstvo Fischer Verlag v Berlíne. Existuje dodnes a má pobočky po celom svete.
Ďalej tam býval dr. Ervin Pavol Hexner (1893 – 1968) – národohospodár, autor teórie medzinárodných kartelov, po 2. svetovej vojne pracoval v Medzinárodnom menovom fonde vo Washingtone.
Miroslav Nemec, historik z Múzea Janka Kráľa, povedal, že Hlavné mikulášske námestie, v stredoveku a novoveku nazývaná aj rínok, sa v medzivojnovom období volalo Námestím Svobody.
„Po vzniku slovenského štátu a počas trvania druhej svetovej vojny sa námestie premenovalo na Námestie Andreja Hlinku. Po oslobodení mesta od nemeckých jednotiek (4. 4. 1945) netrvalo dlho a námestie sa znovu premenovalo. 25. 4. 1945 tak bolo pomenované ako Námestie osloboditeľov, a tak sa volá dodnes.“
Peter Valko z Liptovskej Sielnice sa neďaleko súčasného Námestia osloboditeľov narodil. Od roku 1944 tam žil viac ako desať rokov. „Bývali sme v dome bývalej predajne, vtedy tam ale bola Československá banka. Na pravej strane námestia v smere ku kostolu si ešte pamätám známu Dobrotovie krčmu, ale aj krčmu U Lisých. V klenbách, kde dnes sídli mestské múzeum, bola predajňa odevov. Katolícky dom bol predtým Pioniersky a ako žiaci sme tam chodili na rôzne krúžky. Neďaleko sídlilo aj kino Tatra, vlastnil ho Vladimír Belopotocký.“
P. Valko si spomenul aj na Gastronóm, alebo neskôr Liptáčik. V čase jeho mladosti to bol prvý obchodný dom v meste a s kamarátmi tam chodili na čaj o priatej. Bývali na poschodí a bola to vraj akási obdoba mládežníckej diskotéky. „Neďaleko dnešnej lekárne na námestí býval osamelý bežec Ivan Laučík, kúsok odtiaľ bola zase dobrá bryndziareň. Oproti súčasnej sporiteľni boli mestské záchody a vedľa stávali taxikári,“ povedal mikulášsky rodák.
