LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. V centre horného Liptova nájdeme veľké množstvo športovcov, klubov a krúžkov zameriavajúcich sa na rozličné druhy pohybových aktivít. V poslednej dobe sa a v Limitless Academy stretáva čoraz väčší počet mladých ľudí. Za touto myšlienkou stojí Michal Barbier, mladík, ktorý za bytovkami odmala predvádza saltá a podobné akrobatické kúsky.
Mohol by si nám presnejšie opísať, čomu sa venuješ?
- Od svojich dvanástich rokov sa aktívne venujem pohybu. Veľa ľudí ho dnes pozná pod názvami ako parkour, freerunning, street workout či handbalancing. Sú to pohybové disciplíny ponúkajúce základný pohybový rozvoj. Neskôr sa môžete pomocou nich stať úžasným estetickým atlétom. Parkour človeka naučí, ako sa bezpečne, plynulo a rýchlo presúvať cez prostredie plné prekážok pomocou preskokov, lezenia, zoskokov či behu.
Freerunning prezentuje presun založený na akrobacii a estetike. Do popredia idú rotácie, saltá, kopy a premety. Je to disciplína spájajúca prvky viacerých športov, ako gymnastika, tanec, bojové umenia a atletika. Parkour a freerunning majú úzko spojenú históriu a spoločne vznikli vo Francúzsku.
Aktuálne sa najviac venujem cvičeniu s vlastnou váhou. Táto disciplína vznikla v New Yorku. Mladí športovci nemali možnosť cvičiť v posilňovniach, a tak začali cvičiť v uliciach. Využívali pritom čisto vlastnú váhu. Neskôr dali dohromady dynamické aj statické prvky, ktoré vytvorili základ pre street workout.
Aká bola tvoja cesta práve k tomuto typu pohybu?
– Odmalička ma fascinovali iné druhy športov, nie kolektívne. Dlho som sa hľadal a skúšal som všetky dostupné možnosti. Jedného dňa som zbadal kamarátovho bratranca urobiť salto vzad do piesku. V tom momente som si uvedomil, že to je presne niečo, čo som po ten celý čas hľadal. Od toho dňa som strávil veľa času na internete. Vyhľadával som, čo som vlastne videl a následne som to išiel skúšať von. Takto som trénoval asi rok. Naučil som sa základné pohyby. Motivovalo ma ísť za tým ďalej. Neskôr som sa dostal do komunity parkouristov, street workouterov a posunul som sa ešte ďalej. Som vďačný za to, že môžem byť súčasťou ľudí milujúcich pohyb rovnako ako ja. Pri takých ľuďoch sa cítite ako doma. Ako keby ste ich poznali celý život.
Zúčastňuješ sa aj nejakých súťaží?
– Doteraz som sa zúčastnil len dvoch. Umiestnil som sa na druhom a treťom mieste. Parkour nie je športovo založená disciplína. Jeho hlavným mottom je „buď silný na to, aby si mohol byť užitočný“. Nejde o to, aby sme súťažili a porovnávali sa s ostatnými. Niekde sa však táto myšlienka úplne stratila.
V street workoute sa možno v blízkej budúcnosti zúčastním niektorej súťaže na Slovensku. Momentálne sa ešte necítim na to, že by som podal výkon na umiestnenie.
Kde najradšej trénuješ a z čoho sa skladajú tvoje tréningy ?
– To závisí od podmienok, no najradšej cvičím vonku. Moje tréningy tvoria štyri fázy -zahrievacie cvičenia, mobilizačné cvičenia, dynamický strečing a tréning. Keďže sa venujem rôznym disciplínam, mám aj rôznorodé tréningy. V rámci posilňovania sú to väčšinou silovo-gymnastické tréningy. Veľmi som si obľúbil kruhové tréningy a niekedy, hlavne počas zimného obdobia, cvičím s váhami v posilňovni.
Počas ôsmich rokov cvičenia som si uvedomil a utvrdil sa v tom, že úspech a pokrok v cvičení a podávaní výkonov nie je v jednom tréningovom programe, ale v čiastočnom obmieňaní viacerých druhov cvičenia. Ak niečo opakujeme dokola, telo si na to zvykne a pokrok upadá.
Čo sa týka tohto športu, pre mnoho ľudí sa zdá byť nebezpečný. Naozaj hrozia zranenia?
– Pravda, stretávam sa s tým, že je to označované za nebezpečný druh aktivity. Problém je v tom, že na Slovensku sa preferujú a financujú hlavne športy ako futbal, hokej, tenis a pod. Napríklad gymnastika v porovnaní s inými štátmi je na nízkej úrovni. Tu by som rád poznamenal, že veľa úspešných atlétov má základy v gymnastike. Gymnastika ponúka rozsiahly pohybový rozvoj. V školách sa táto pohybová prípravka skoro úplne vytratila, a tak to teraz aj vyzerá. Deti nevedia urobiť poriadne ani kľuk alebo drep, čo pokladám za veľmi smutný fakt. Polohy, ktoré niekedy slúžili na oddych, sa dnes robia ako cvičenia.
Čo sa týka toho, že si ľudia spájajú parkour a freerunning s nebezpečenstvom, je to podľa mňa kvôli nevedomosti. Nepoznajú tie pohyby a nevedia, čo všetko tomu predchádza. Ja rád ľudom vysvetľujem to, že keď sa pripravujem na skok, vždy sa uistím, že je všetko v poriadku. Celý ten pohyb záleží len na mne. Som tam len ja, moje telo a prekážka. Človek sa teda môže v takýchto podmienkach dobre pripraviť na ten pohyb a tým pádom obmedziť riziko úrazu na minimum. Je to niečo ako meditácia v pohybe. Maximálna sústredenosť na prítomnosť a pohyb.
Teraz si predstavte hokejistu, ktorý sa ženie za pukom. Za prvé – nemá plnú kontrolu nad svojím telom, lebo jeho pozornosť sa zameriava na puk. Ďalej má súperov, ktorí ho môžu zraniť a nad nimi tiež nemá kontrolu. V tomto ohľade považujem parkour a freeerunning za bezpečné disciplíny.
Mal si sám nejaké zranenie?
– Ako atlétovi sa mi vcelku dlho darilo vyhýbať zraneniam. Najhoršie nepríjemnosti boli rozbitá hlava, vyvrtnutý členok a narazená päta. Avšak, žiadne z nich sa mi neprihodili pri skákaní či cvičení. Bola to len nepozornosť pri každodenných aktivitách. Musím prezradiť, že nedávno som si natiahol krížny väz v kolene. To znamená, že momentálne neskáčem a dolnú časť tela neposilňujem.
V Liptovskom Mikuláši si rozbehol projekt resp. akadémiu, v ktorej sú deti rôzneho veku. Čo ťa doviedlo k tejto myšlienke?
– K myšlienke ma doviedol fakt, že na strednom Slovensku nemáme vôbec miesto, kde sa človek môže bezpečne pod dohľadom trénera naučiť veci, ktoré sa vonku robiť neodváži. V Limitless Academy sú tréneri s dlhodobou skúsenosťou. Ponúkajú profesionálny prístup. Znamená to, že nezáleží na tom, koľko máš rokov a na akej pohybovej úrovni si. Vždy môžeš prísť a naučiť sa niečo. Okrem toho, že sa v akadémii učíme novým technikám, robíme cviky na zlepšenie mobility, flexibility, koordinácie, sily a iných aspektov. Proste podávame komplexný pohybový rozvoj.
Aké sú tvoje ciele do budúcna?
– Mojím cieľom v rámci športu je cvičiť a podávať výkony čo najdlhšie, ako mi to zdravotný stav povolí. Veľmi rád by som rozšíril našu akadémiu a zapracoval na lepších podmienkach, hlavne na vybavení. Jeden z mojich snov a plánov do budúcna je vybudovanie telocvične na Slovensku. Bola by centrom vyššie spomenutých pohybových disciplín.
Keď to zhrniem, mojím cieľom je vždy ísť dva kroky vpred a jeden vzad a niečo odovzdať aj ostatným.
