RUŽOMBEROK. Jednou z najstarších Ružomberčanov je Sidónia Zdenka Vicenová. Narodila sa 31. júla 1915 v Záhorskej Vsi, v súčasnosti žije aj s rodinou v Ružomberku.
Má za sebou mimoriadne zaujímavý i keď náročný život.
Venovala ho pomoci chorým ľuďom, keď sa o nich ako zdravotná sestra starala. V zdravotníctve odpracovala 42 rokov, z toho väčšinu, až 36 rokov pôsobila v Ústrednej vojenskej nemocnici.
V nemocnici šéfovala vrchným sestrám
Pani Sidónia Zdenka je rovesníčkou ružomberskej vojenskej nemocnice. Upozornil na to minister obrany Peter Gajdoš, keď jej prišiel osobne zablahoželať k 102. narodeninám. Sprevádzal ho aj ružomberský primátor Igor Čombor.
Počas návštevy spomínala na povstanie v Ružomberku a okolí, aj na krušné chvíle, keď boli v nemeckom zajatí.
„Nevedeli sme, kam nás vezú, potom sme šli k rybárpoľskému mostu, tam sa otočili a išli naspäť do mesta. Plakali sme, lebo sme nevedeli, čo budú s nami robiť,“ povedala dlhoročná zdravotná sestra.
„Je mi cťou, že som mohol osobne spoznať dámu, ktorá prakticky celý svoj život pracovala v našej vojenskej nemocnici a pomáhala ľuďom aj počas Slovenského národného povstania.“
“Plakali sme, lebo sme nevedeli, čo budú s nami robiť.
„
Sidónia Zdenka Vicenová bola dôležitou súčasťou nemocnice, veď do dôchodku odchádzala ako hlavná sestra a šéfovala všetkým vrchným sestrám. Dnes by sme povedali, že bola námestníčkou pre ošetrovateľstvo.
Z Korytnice sa presunula do Tisovca
Zúčastnila sa národného boja za oslobodenie. Počas Slovenského národného povstania pôsobila ako vrchná ošetrovateľka I. poľnej nemocnice v Korytnici a neskôr bola poverená zriadením II. poľnej nemocnice v Tisovci.
Prevelili tam časť personálu ružomberskej vojenskej nemocnice, na náročnom východnom úseku povstaleckého frontu tam zabezpečovali starostlivosť o zranených.
V roku 2015 dostala Sidónia Zdenka Vicenová medailu Ruskej federácie.
Zo spomienok na povstanie
Sidónia Zdenka Vicenová sa v ročenke Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku takto podelila o spomienky na svoje pôsobenie počas Slovenského národného povstania:
Z čias Slovenského národného povstania je silných zážitkov veľa. Jedným z prvých bol príchod partizánov do Ružomberka 26. augusta 1944. Vtedy v noci partizáni za spolupráce rotmajstra Hruboňa a ďalších vojakov oslobodili politických väzňov z väznice Krajského súdu v Ružomberku. Na druhý deň, bolo to v nedeľu, miestna posádka spolu s partizánmi obsadila miestnu poštu a iné dôležité inštitúcie v meste. Veliteľom posádky bol vtedy major Miloš Vesel. Ružomberok sa tak zapojil medzi prvé povstalecké mestá.
Vtedy som pracovala ako zdravotná sestra vo vojenskej nemocnici. Vedeli ste, že v horách sú partizáni, ale nepredpokladali sme, že tak skoro sa s nimi stretneme v meste.
Povstanie sa stalo záležitosťou celého mesta. Na uliciach bolo počuť vysielanie zahraničných staníc Moskvy, Londýna, Ameriky. Ľudia chodili natešení, cítili sa veľmi voľne. Veliteľom vojenskej nemocnice bol vtedy Ján Paškan. Hneď na začiatku povstania ho odvolali do Banskej Bystrice. Na jeho miesto nastúpil Bohuš Štekláč. Živo si spomínam, ako zvolal všetko osadenstvo nemocnice a vysvetľoval nastávajúcu situáciu. Informoval, ako je SNP organizované, že ho treba chápať ako súčasť boja proti fašizmu za národnú slobodu a nezávislosť.
Ružomberok, žiaľ, neužil dlho slobody, nakoľko sa Nemci tlačili od Liptovského Mikuláša, a preto sa 4. septembra 1944 musela nemocnica evakuovať do Korytnice. Pri evakuácii na okraji Ružomberka som videla prvý raz sovietskych vojakov a delá povstaleckej armády v bojovom povstaní. Vtedy som si uvedomila, ako vlastne vyzerá vojna. Poľnú vojenskú nemocnicu v Korytnici sme umiestnili do niekoľkých pavilónov tamojších kúpeľov. Proviant a ostatný materiál odviezol do Korytnice vláčik Korytnička. Ležiacich nemocných odvážali sanitky, ľahší nemocní a personál odchádzali do Korytnice i pešo.
V kúpeľných budovách sa zriadili nemocničné oddelenia, ktoré boli už druhý deň schopné prevádzky. Prichádzali prví ranení z bojov obranného úseku Korytnica, Biely Potok aj od Banskej Bystrice. Poľná nemocnica pracovala dva mesiace.
Začiatkom septembra prišlo z veliteľstva 1. Československej armády nariadenie, že sa má zriadiť druhá vojenská nemocnica v priestore Muráňa, kde prebiehali silné boje. Po prevedenom výskume našich vojenských odborníkov sme sa presťahovali do Tisovca. Veliteľom bol František Horváth. Nemocnica bola zriadená v budove miestnej školy.
