LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Inšpirovali sme sa knihou mikulášskej autorky Anny Šmelkovej Ulice, námestia a parky Liptovského Mikuláša a prímestských častí. Ak máte zaujímavý tip či historickú fotografiu, budeme radi, ak mám ich pošlete na mejlovú adresu marek.juris@ petitpress.sk, alebo sa zastavte osobne v redakcii na Námestí osloboditeľov 32 v Liptovskom Mikuláši.
JÁNOŠÍKOVO NÁBREŽIE
Poloha nábrežia: je v južnej časti mesta, na ľavom brehu rieky Váh, oproti sídlisku Nábrežie 4. apríla.
„Najstarší známy súpis cigáňov na Liptove bol vyhotovený v roku 1651. Podľa neho sa vo Svätom Mikuláši vtedy žiadni nenachádzali,“ povedal Miroslav Nemec, historik Múzea Janka Kráľa.
Dušan Plaček dlhodobo pracuje s liptovskomikulášskymi Rómami, skúmal aj históriu ich osídlenia v regióne. Povedal, že z najstaršieho súpisu Rómov vyplýva, že v regióne vtedy žilo 96 usadlých rodín a zamestnaní boli všetci ako kováči, korytári, štetkári, košikári a tiež ako vedľajšie zamestnanie uvádzajú, že hrajú na husle.
Rómske osady podľa jeho slov vznikali za obcami, na ich neúrodných a barinatých pozemkoch, vlastníctvo ktorých bolo sporné.
„Predpokladám, že niekedy v prvej polovici 19. storočia na ľavej strane Váhu vznikla rómska osada Hlboké. Poloha osady je typická pre usídľovanie Rómov z tohto obdobia, teda v extraviláne obce. Osada bola územne oddelená od najbližšieho osídlenia vodným tokom, riekou Váh,“ vysvetlil Plaček.
Je pravdepodobné, že v blízkosti bol v minulosti riečny brod.
„Štúdiom katastrálneho územia som dospel k názoru, že pôvodné názvy okolitých pozemkov, ktoré sú zaznamenané v katastrálnych mapách ako Močiare, Kamenné pole, napovedajú, že išlo o pôdu hospodársky menej využívanú. Osada sa nachádza v bezprostrednej blízkosti týchto pozemkov, a to v prírodnom zráze – jame, priehlbine, odtiaľ možno odvodiť aj názov Hlboké,“ doplnil.
S mestom ich spájal drevený most
V osade žili vždy len Rómovia. V 60. rokoch už bola do osady zavedená voda, verejný vodovod a v prevádzke boli aj verejné záchody.
Osada mala aj verejné elektrické osvetlenie a domácnosti elektrickú energiu. Domy boli väčšinou drevené.
„Osada v tejto podobe zostala nezmenená približne do roku 1970, keď obyvatelia začali stavať aj prvé murované domy.
V tomto období boli mestom postavené aj prvé murované stavby, okále. Osada bola elektrifikovaná novou elektrickou sieťou.
Pôvodne bola osada prepojená s centrom mesta dreveným mostom, neskôr murovaným mostom,“ spresnil Plaček.
Osadu plánovali niekoľkokrát premiestiť
V monografii mesta Liptovský Mikuláš, ktorej zostavovateľom je Ferdinand Uličný, sa o Hlbokom píše:
V roku 1946 žilo na území mesta, najmä v osade za Váhom, 25 rodín, 108 Cigánov. V zoznamoch obyvateľstva sa objavujú členovia rodín Baláž, Horváth, Puška, Venrich, Murgaš a Ištok.
Vo vtedajšej osade bola veľmi zlá hygienická situácia, rozšírený svrab, pohlavné choroby.
Domy boli väčšinou zničené vojnovými udalosťami a neboli vôbec opravované. Tunajší obyvatelia neboli zamestnaní, väčšinou žobrali alebo sa dopúšťali trestnej činnosti. Boli medzi nimi aj takí, ktorí boli za väčšie či menšie delikty trestaní aj 25-krát.
Osada sa stala postrachom celého okolia. Situáciu komplikovalo aj to, že v blízkosti osady stálo ihrisko a kúpalisko.
Uvažovalo sa o premiestnení k železnici
V tomto období mesto pripravovalo presťahovanie celej osady do blízkosti obvodu železnice, proti čomu protestovalo riaditeľstvo štátnych železníc v Košiciach.
Mesto malo na túto akciu a na postavenie pre presídlených dostať príspevok jeden milión eur. Z vlastného rozpočtu mesto vyčlenilo 300-tisíc korún s tým, že budovy po dokončení zostanú majetkom mesta. Zároveň sa začalo s majetkovoprávnym vyrovnaním pozemkov rodiny Stodolovcov, na ktorých mali domy stáť.
Nakoniec po dlhých rokovaniach v decembri 1946 dostalo mesto z fondu vojnových škôd 300-tisíc korún s podmienkou, že na domkoch z betónových kvádrov budú pracovať ich budúci obyvatelia za pravidelný plat. Za neskoršie obývanie domov budú potom platiť nájomné.
Mesto zároveň požiadalo o príspevok aj Povereníctvo vnútra v Bratislave. Od vládnych orgánov však pomoc neprišla a za získané prostriedky boli napokon pôvodné objekty len opravené, ale osada presťahovaná nebola.
Mesto sa snažilo komplikovanú situáciu vyriešiť aj v roku 1947 a spojilo riešenie s výstavbou stovky bytových jednotiek, kde sa mali do väčších bytov umiestniť jednotlivé rodiny. Začal sa prerokovávať aj radikálnejší návrh, ktorý počítal s úplným presídlením obyvateľstva do inej časti Československa. Vládne orgány takéto riešenie neodporučili.
Rada miestneho národného výboru po neúspechu navrhla vybrať pod zamýšľanú stavbu novej osady pozemok na brehu Váhu pod cintorínom v Palúdzke.
Zároveň sa zaviazala posunúť hranicu mestského chotára, aby osada zostala súčasťou mesta. Na stavbu osady sa mali vyčleniť dva milióny korún z pôžičky na stavbu mestských bytov pre sociálne slabšie skupiny.
Mesto ale narazilo na tvrdý odpor Miestneho národného výboru v Palúdzke.
Z tohto dôvodu mal byť nájomný dom postavený na terase Váhu na hranici s obcou Palúdzka.
Aj z tohto zámeru vtedy napokon zišlo.
Autor: ŠMEL
