LIPTOV. „Všetko so všetkým súvisí. Chovateľ pozná typickú vôňu, pre niekoho len obyčajný smrad, ktorý sa šíri z maštalí hovädzieho dobytka alebo s ošípanými. Ale tam, kde vzniká omastok pre pôdu, teda maštaľný hnoj, je potravinová sebestačnosť. Treba pokorne priznať, že niet inej cesty, iba tejto zemi slúžiť až do skonania sveta tvrdiac, že ide o jedenáste Božie prikázanie,“ hovorí konateľ spoločnosti AGRO-RACIO v Liptovskom Mikuláši Vladimír Poliak.
Je pokračovateľom rodinnej ságy, tradície niekdajšieho sedliackeho spôsobu života. V domácej knižnici nechýba Jonášov román Jedenáste prikázanie, ktoré hovorí: „Slúž tejto zemi až do konca.“
Žatevné práce sa skončili v auguste
Tohtoročná sezóna bývalým liptovskomikulášskym majetkárom, ktorí hospodária v chotároch 30 liptovských obcí, praje. Žatvu skončili s predstihom, do skladov odviezli obilie vynikajúcej kvality.
„Žatevné práce sa skončili už v auguste. Pokosili sme ozimnú repku olejnú z plochy 540 hektárov, pšenicu zo 415 hektárov, potravinársku raž, ozimný jačmeň a ovos. Praje nám počasie a umožňuje pokračovať v príprave ornice na budúcu úrodu. Aj prihnojovaním. Snažíme sa o to, aby sme čo najrýchlejšie previezli a zaorali do pôdy maštaľný hnoj aj hnojnicu. Niekedy sa to podarí v priebehu niekoľkých hodín, čo oceňujú aj obyvatelia obcí, v ktorých okolí sú polia.“
Vidiečanom neprekáža, mešťania krčia nos
Dedinčanom by „omastok pôdy“ teda hnoj, bez ktorého nemožno očakávať dobrú úrodu, nemal vadiť. Na rozdiel od mešťanov totiž vedia, ako prísť k vajíčku, múke, mäsu... oveľa viac. Vedia, že aj tento nezameniteľný substrát súvisí s kvalitou životného prostredia. V obci je čoraz viac nových prisťahovalcov z mesta. A tí vnímajú niekedy poľnohospodársku prvovýrobu trochu inak než ľudia dlhoročne zrastení s pôdou.
„Pravdou je, že kde je chov dobytka – len u nás to predstavuje 1 700 kusov, napomáha pôde, v ktorej sa prirodzene obnovuje humusotvorná časť a tá je plná dôležitých mikroorganizmov. Je živšia pre potravinársky priemysel, pre spotrebiteľov zdravšia,“ ozrejmuje V. Poliak.
Okrem hovädzieho dobytka pasú na lúkach spoločnosti aj vyše 3-tisíc oviec, ktoré zazriete v oplôtkoch na viacerých miestach popri ceste č. 18.
Podobný obrázok ako v krajinách, kde ale na rozdiel od nás oveľa viac a štedrejšie dotujú výrobu v poľnohospodárstve. Na Slovensku takáto „dotačná“ politika dostala mnohých chovateľov na kolená. V súčasnosti zostala na slovenských pasienkoch iba tretina z niekdajšieho 1,6 miliónového stáda hovädzieho dobytka.
Dedina nie je sterilné prostredie
Paradoxne, oživiť živočíšnu výrobu je často zložité aj v Liptove. Dôvodom nie je len rentabilita, teda či sa oplatí chovať dobytok, ale i odpor vidieckeho obyvateľstva. Mnohí z nich ekonomicky aktívny život prežili v mestách, ako penzisti by radi žili aj na vidieku v sterilnom prostredí, bez vôní a zápachov.
„Nová generácia vidiečanov chce kvalitné domáce produkty, ale farmy nie. Lebo čo ak zavanie vietor a k ľudským obydliam zavanie pach zvierat či hnoja. Počas mlatby ľuďom prekáža prach, roztratená slama neskôr zápach hnoja, hnojovice... Ale bez toho to nejde,“ vysvetľuje skúsený poľnohospodár.
Budúcnosť závisí aj od postoja ľudí
Za ostatné roky sa spoločnosť veľmi zmenila. Nikomu netreba nič zazlievať a už vôbec nie vidiečanom, ktorí chcú žiť pohodlne ako ľudia v meste. Ale je na každom, čo si vyberie. Dopravné zápchy, hluk, stres a iné neduhy, strpčujú život mešťanom.
Tí preto unikajú späť na dedinu, v ktorej má stále hlavné slovo poľnohospodárska prvovýroba. Jej budúcnosť závisí aj od postoja verejnosti.
„Technologický pokrok, moderné strojové vybavenie – to je iba jedna strana mince. Tú druhú – prírodu a jej procesy, nemožno ničím nahradiť.
Skôr rešpektovať, lebo je súčasťou poľnohospodárskeho roka. Zmeniť ho by znamenalo koniec našej domácej produkcie, a to predsa nikto nechce,“ dodáva na záver Vladimír Poliak.
