Pochádzaš z podtatranskej obce, kde funguje klub bežeckého lyžovania TJ Tatran Hybe. Vieš nám popísať tvoje športové začiatky? Viedli cez spomínaný dedinský klub?
– Športu sa venujem od detstva. Vďaka otcovi som ako šesťročný vstúpil do TJ. Snažil som sa vybiť všetku energiu. To, pravdaže, nebolo také ľahké (úsmev). Popri bežeckom lyžovaní som sa v lete venoval cezpoľnému behu, atletike a neskôr i biatlonu a behu do vrchu. Pred vstupom na vysokú školu som sa rozhodol, že skončím s vrcholovým športom a pretekaním. Povedal som si, že si šport začnem viac užívať. Prešiel som k nebezpečnejším disciplínam, v ktorých nie je núdza o adrenalín. Začal som s lezením, snoubordingom, skialpinizmom, raftovaním na divokej vode a trochu aj s paraglajdingom.
Zaznamenal si pred štúdiom športové úspechy?
– Iba domáce. Tri razy sa mi podarilo vyhrať majstrovstvá Slovenska v bežeckom lyžovaní. Raz sme triumfovali na národnom šampionáte družstiev v cezpoľnom behu. Na zahraničné preteky som sa nominoval len dvakrát, na Európsky olympijský festival mládeže (EYOWF) v Španielsku a majstrovstvá sveta juniorov v behu do vrchu vo Švajčiarsku. Na týchto podujatiach som nejako nevynikol a to ma len utvrdilo v tom, že je čas skončiť a začať niečo iné.
Aktuálne si majstrom Európy v Spartan Race. Vieš nám priblížiť tvoju cestu k prekážkovým behom (Obstacle Course Racing – OCR)?
– Po čase bez pretekov a súťaží som si uvedomil, že mi to chýba. V roku 2014, keď som zase skúšal niečo iné a aktívne cvičil, som mal 90 kg. A tak bývalý reprezentant v behu do vrchu mal problém vyjsť tri poschodia, aby sa nezadýchal. Presne v tom čase ma na moje prvé prekážkové preteky Spartan Race zavolal bývalý kolega Peter Žiška. Som mu veľmi vďačný.
Bohužiaľ, hneď na prvej prekážke som si zlomil členok a dotrhal väzy. Cesta do cieľa s takou nohou bola naozaj skúška psychiky. Také boli moje prvé prekážkové preteky. Hneď nato som bol síce zavretý doma so zlomenou nohou, ale šťastný, že som našiel niečo, čo som hľadal a v čom som sa chcel zlepšovať.
Prvé preteky si dokončil aj napriek zlomenému členku?
– Áno, no nevedel som, že je zlomený. To som zistil, až keď som prišiel do cieľa a šnúrky mi museli strihať kvôli opuchu. Ešte som aj zablúdil a o riadny kus som si predĺžil trať.
Štyri roky sa venuješ športu tohto typu. Našiel si sa v ňom?
– Už to je nejaká doba. Stále ma to baví. Som vďačný aj priateľom okolo mňa, s ktorými som na pretekoch, resp. tréningoch skoro každý víkend.
Je to špecifická disciplína. Prekážky sú náročné na silu, techniku a obratnosť. Trénuješ ich nejakým špeciálnym spôsobom?
– Najviac skúseností získavam v samotných pretekoch. Už od samého začiatku sme sa snažili cestovať aj mimo Slovenska. Musím uznať, že po štyroch rokoch som toho precestoval naozaj veľa. Najviac skúseností mi dali asi preteky vo švédskom Malmö s názvom Toughest. Severania sa s prekážkami naozaj vyhrali. Podobne je na tom aj český Predator Race. Nesmiem zabudnúť na majstrovstvá Európy a sveta v OCR, ktoré sa konali v Holandsku, Nemecku a Kanade. Najviac ma však zlomilo minuloročné Škótsko, kde sa konal európsky šampionát v Spartane. Hmotnosti niektorých prekážok boli pre mňa príliš ťažké, s čím som absolútne nerátal. O tom je šport. Učíme sa na vlastných chybách. Teraz sa na jednotlivé preteky pripravujem oveľa detailnejšie, čo sa odrazilo aj na výsledkoch.
Najväčším výsledkom je tohtoročný triumf práve z ME v Spartan Race. Cieľovú pásku si však prvý nepreťal, no zlato patrí tebe...
