LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Známa slovenská etnologička prednášala v knižnici na tému rodinných zvykov a rituálov, ktoré sa spájajú so životom človeka. Podotkla, že kým na Slovensku, ale napríklad aj v Česku či Poľsku sa tradície udržiavajú, v krajinách západnej Európy táto kontinuita chýba.
„Životný cyklus sa začína prenatálnym obdobím a pokračuje pôrodom, pri ktorých pomáhali ženám pôrodné baby či babice, keďže lekárska starostlivosť približne do 50. rokov minulého storočia nebola bežne dostupná,“ priblížila Katarína Nádaská.
Deti sa rodili v sede
Etnologička podotkla, že rodičky nesmeli mať nič zviazané, žiadne šperky, museli mať rozpustené vlasy. Deti sa rodili v sede a babica dieťa chytala. Keď bol pôrod ťažší, žena skákala zo stola, čím sa mohol spustiť pôrod.
„Vtedajšie babice zastávali trojakú zdravotnícku rolu – gynekologička, pôrodníčka aj pediatrička. Starali sa teda o matku a dieťa zhruba do veku jedného roka. Niekedy sa pôrodu zúčastnil aj muž, ktorý držal ženu, namiesto nej kričal a po pôrode prijímal všetky pocty spojené s pôrodom,“ vysvetlila.
Dieťa priniesli mužovi, prijímal dary a gratulácie. Takéto pôrody boli bežné pri prírodných národoch v Oceánii. Žena, ktorá porodila, bola počas šiestich týždňov za tzv. kútnou plachtou z konopného plátna, zdobenou bielymi a červenými výšivkami, ktorá bola dôležitou súčasťou výbavy.
Etnologička pokračovala, že kútna plachta mala zabrániť nakazeniu rodičky chorobami, ale najmä ju mala uchrániť pred urieknutím. Ľudia na dedine boli totiž veľmi náchylní veriť v urieknutie. Po takzvanom šestonedelí ženu predviedli kňazom na „vádzku“ a dieťa pokrstili. Tieto úkony sa spájali s viacerými rituálmi, ktoré mali ženu aj dieťa ochrániť pred pôsobením zlých síl.
Šnúrka bránila urieknutiu
„Ľudia sa v minulosti bránili pred urieknutím a zlým okom rôznymi spôsobmi. Do dnešných dní sa v niektorých regiónoch pestuje čistec lekársky, z ktorého sa varí odvar, a ten má pomôcť pri zdravotných ťažkostiach spôsobených urieknutím. Rovnako aj dnešné mamy používajú na ochranu dieťaťa červené šnúrky, ktoré majú údajne silu urieknutiu zabrániť. Červená symbolizovala oheň, ktorý mal silnú očistnú moc,“ objasnila K. Nádaská.
Etnologička priblížila aj život detí v minulosti. V súčasnosti moderné šatkovanie bolo v minulosti bežné a v podstate to bol jediný spôsob nosenia detí, keďže kočíky sa začali používať neskôr s budovaním ciest a chodníkov.
„Keď boli rodičia na poli alebo okolo statku, o deti sa starali staré mamy, ktoré ich vychovávali a zaúčali domácim prácam. Približne v siedmich rokoch sa deti „povyzliekali“ z univerzálneho oblečenia – vigamu – a prvýkrát sa ostrihali. Chlapec vtedy trávil čas s otcom a pomáhal mu okolo domu a dievčatá sa zaúčali práci v domácnosti.
Mnohé drevené hračky znázorňovali tradičný život na dedine,“ opísala. Deti sa podľa etnologičky hrali s vozmi, zvieratkami, cválali na palici s vyrezanou konskou hlavou.
Chlapci sa hrali bojové hry s lukmi či gumipuškami, dievčatá spievali, tancovali. Známe a často hrané hry boli malá kopa pýta viac, fúrik či s malými deťmi ťapušky. Po roku 1945 sa situácia zmenila v súvislosti so sťahovaním obyvateľov do miest (dovtedy bol pomer obyvateľov dedina vs. mesto – 90 percent k 10).
Večer chodili do krčmy
Ženy začali pracovať a o deti sa už nestarali starí rodičia, ale chodili do jaslí a neskôr do škôlky. Slávnostnou chvíľou pre rodinu bolo fotografovanie. Raz za dva-tri roky sa celá rodina vystrojila a v mestských ateliéroch si dali zhotoviť rodinnú fotografiu.
Veľmi zaujímavé bolo rozprávanie etnologičky o období mládenectva a dievoctva. Z chlapca sa stával mládenec s prvým strniskom, zvyčajne vo veku okolo 15 rokov; musel sa naučiť narábať s kosou či poháňať kone.
Do mládeneckého spolku ho prijali, keď zložil skúšku odvahy. Zakúsil aj fyzickú bolesť, no nesmel zaplakať, ináč ho nazvali ufňukancom a medzi mládencov sa mohol pokúšať dostať opäť o rok.
Pokračovala, že pokým deti museli byť po zotmení doma v posteli, aby ich nevzala Poludnica, mládenci po západe slnka chodili na muziku, do krčmy, pálenčili, tancovali typický mečový tanec. Dievčatá sa menili na dievky s príchodom prvej menštruácie. Súčasťou skúšky bolo upiecť chlieb, koláč a ovládať tkanie a ďalšie domáce práce. V dievockom spolku boli zvyčajne rok, cieľom bolo čím skôr sa vydať. S chlapcami sa stretávali na zábavách a tancovačkách.
Do Mikuláša sa rada vráti
„Vohľady či zálety mali tiež svoje pravidlá. Chlapec sa pristavil pri okne dievčiny, ktorej chcel dvoriť, a ak mu tá nezavrela okno pred nosom, značilo to, že má šancu. Najbližšie jej teda doniesol jabĺčko či inú drobnosť, a ak ho prijala, bol to dobrý znak. Takto sa stretávali a zbližovali. Mestské dievčatá randili vždy v prítomnosti matky,“ povedala etnologička.
Na záver doplnila, že neklamným znakom, že je dievka nezadaná, bolo, že mala na hlave partu alebo bola bez pokrývky hlavy. Vydaté ženy prešli tzv. čepčením, a na verejnosti sa viac nemohli ukázať prostovlasé, bez čepca.
Katarína Nádaská predstavila ešte svadobné zvyky, z ktorých niektoré sa tradujú dodnes a vnímavému publiku prisľúbila, že sa do Mikuláša s ďalšou zaujímavou prednáškou rada vráti.
Podujatie sa uskutočnilo v rámci projektu Stretnutia s literatúrou, ktorý finančne podporil Fond na podporu umenia.
Autor: NAĎA KUBÁNYOVÁ
