HUBOVÁ. Jakub Roštek sa prvý raz objavil medzi laureátmi Jedenástky Liptovského futbalového zväzu a hneď sa stal aj jej šéfom. Kanonierovi sme položili pár otázok.
Aká bola vaša doterajšia futbalová cesta?
– S futbalom som začínal u nás v dedine. Potom ma otec dal do Ružomberka. Pri tamojšej mládeži som pôsobil do dorastu a v šestnástich prišiel návrat do Švošova.
Aký bol dôvod zmeny futbalovej adresy?
– Asi som nemal na to, aby som sa uplatnil v ružomberskom doraste a pravidelne hrával. Lákala ma tiež domáca švošovká partia. Viac-menej ona ma stiahla späť.
Odvtedy uplynulo šesť rokov, nevyskytli sa žiadne pohnútky zmeniť dres?
– Mal som ponuky z Liptovskej Štiavnice a jednu z Oravy. Ale nechcel som opustiť svojich kamarátov. Uvidíme, čo bude ďalej. Pravdepodobne zo Švošova nikde neodídem, v tomto kolektíve sa veľmi dobre cítim.
Od prvých futbalových krôčikov bol z vás útočník?
– Nie, začínal som v zálohe. Neskôr ma tréneri posunuli do útoku.
Máte za sebou strelecky vydarenú jeseň. V poslednom zápase v Smrečanoch päť presných nástrelov a celkove 22 gólov. Čo vy na to?
– Veru, takto sa mi ešte nikdy gólovo nezadarilo. Je to suverénne môj nový osobný rekord. Zásluhu na tom však má celý tím, najmä Marek Žiara, to je môj motor.
S Marekom, ktorý je váš dvorný nahrávač, si aj mimo ihriska rozumiete?
– Áno, aj celkove v živote. Beriem ho ako svojho druhého brata.
Ktorý z gólov vám najviac utkvel v pamäti?
– Môj prvý v predposlednom zápase doma s Važcom (6:2), keď som na začiatku druhého polčasu otočil stav na 2:1. Matúš Gerec ideálne predĺžil loptu hlavo, ja som obišiel dvoch-troch hráčov a trafil sieť. Rovno som bežal za našim predsedom Dušanom Roštekom, aby som mu daroval gól z vďačnosti za to, čo všetko robí pre švošovský futbal. Pred pár dňami sme Dušanovi Roštekovi gratulovali k dvadsiatemu výročiu predsedovania.
Akou zbraňou sa dokážete vpredu presadiť?
– Myslím si, že predovšetkým rýchlostne mám navrch. Z toho ťažím.
Vášho klubového kolegu, tiež anketára, Lukáša Drdáka pravidelne vídať so štartovným číslom na Švošovskej pätnástke. Vy si netrúfate zabehnúť 15 km?
– Nie je to o tom, či by som pätnástku kondične ukrojil, verím, že áno. Preteky majú svoj pevný termín vždy v sobotu dopoludnia a na druhý deň sa hrá futbalový majstrák. Takúto kombináciu by som nezvládol, to by bola v nedeľu poriadna svalovica. Ako žiak a dorastenec som chodieval na náš beh. Tuším, najviac som dal 5300 m trať.
Ktorý súper sa vám v jesennej časti javil ako najnepríjemnejší?
– Najťažšie sa hralo proti Liptovskej Teplej. Má veľa skúsených hráčov, ktorí vedia hrať futbal. Určite je vážnym ašpirantom na postup. Ale aj my sa chceme pobiť o prvú priečku.
Hovorili ste o výnimočnej partii v kabíne. Aj táto vnútorná väzba mužstvo posúva vpred?
– Určite. Sme jeden tím, no nielen čo sa týka hráčov, ale aj funkcionárov. Od predsedu OŠK až po nás na ihrisku. Je to veľmi príjemné a motivačné.
