V tomto roku sme si pripomenuli 750 rokov od prvej písomnej zmienky o Vrbici, jej história siaha oveľa hlbšie. Vrbica patrí k starším sídlam, ktoré vznikli už pred 11. storočím. Je teda staršia ako susedný Liptovský Mikuláš, v minulosti Svätý Mikuláš, s ktorým bola neskôr zlúčená.
Vyrástla na brehu Váhu, v mieste častého výskytu vŕb. Odtiaľ aj pochádza jej slovanský názov Vrbica.
Prvú písomnú správu o nej máme až v listine z roku 1267. V nej sa stretávame s najstaršími známymi vlastníkmi Vrbice. Boli nimi šľachtic Miko so svojimi synmi. Ale nemali ju vo vlastníctve dlho. Listina hovorí, že uhorský kráľ Belo IV. získal od spomínaných šľachticov Vrbicu výmenou za majetky v Trenčianskej stolici.
V nasledujúcich rokoch 13. storočia sa už ale ako vlastníci Vrbice objavujú šľachtici Mikuláš a Batiz, ktorí už používali prídomok „z Vrbice“, teda v nej zároveň aj bývali. Ide o prvých, po mene známych, obyvateľov Vrbice. Niekedy pred prvou polovicou 14. storočia sa Vrbica stala súčasťou Hrádockého panstva, a to sa už v nasledujúcich storočiach nezmenilo.
Vyvíjala sa ako vidiecke mestečko
Pozitívne zmeny nastali vo Vrbici na začiatku 15. storočia. V roku 1412 jej udelil uhorský kráľ Žigmund Luxemburský mestské výsady podľa vzoru Krupiny. Vrbičania si tak mohli slobodne voliť richtára, ktorý mal v menších záležitostiach aj súdnu právomoc. Významné bolo oslobodenie od mýtnych poplatkov v kráľovských mýtniciach. Od roku 1412 sa tak Vrbica vyvíjala ako mestečko. Napriek tomu si aj naďalej zachovala skôr vidiecky charakter.
Svedčí o tom aj vrbický erb, v ktorom sú zobrazené lemeš a čerieslo (súčasti pluhu). Avšak aj napriek tomu bola Vrbica už koncom 16. storočia rozsiahlejšia ako susedný Svätý Mikuláš.
V nasledujúcich storočiach sa Vrbica stále vyvíjala ako poddanské mestečko. Postupne sa však čoraz viac dostávala do poddanskej závislosti Hrádockého panstva.
V období pred zavedením tereziánskeho urbára museli obyvatelia Vrbice vykonávať pre Hrádocké panstvo aj tieto povinnosti: podieľať sa na stavbe a údržbe zemepanských budov, robotovať na panskej lúke, prepravovať panských úradníkov, robiť stráž v hradnom väzení, každoročne dodať siahu dreva pre vrbický panský hostinec a iné. Okrem toho museli panstvu odvádzať rôzne dávky, väčšinou vo forme peňazí.
Šikovní pltníci a povozníci
Vrbičania sa okrem tradičného poľnohospodárstva živili aj inými spôsobmi. Uplatnili sa, napríklad, ako schopní pltníci a povozníci voziaci tovar do vzdialenejších regiónov. Taktiež sa živili aj remeslom. V prvej polovici 18. storočia tu bolo okolo 35 rôznych remeselníkov, či už ševcov, čižmárov alebo kožušníkov, kováčov, krajčírov a iných.
Cirkevne podliehala Vrbica od stredoveku rímskokatolíckej farnosti vo Svätom Mikuláši. V období reformácie, po roku 1580, sa však mikulášsky kostol dostal do rúk evanjelikov, a tak aj Vrbičania prestúpili na novú vieru.
Po tom, ako kostol svätého Mikuláša získali katolíci naspäť, nemali obyvatelia Svätého Mikuláša a Vrbice vlastný evanjelický kostol. Až v roku 1785 bol dostavaný spoločný evanjelický kostol pre Svätý Mikuláš a Vrbicu, ktorý vyrástol na vrbických pozemkoch. Preto sa aj miestny evanjelický cirkevný zbor nazýval vrbicko-svätomikulášsky.
