HUBOVÁ. Miesto v top zostave z hráčov prvej triedy, ktorá vzišla z hlasovanie klubov, si 34-ročný, 191 cm vysoký Liskovčan na slávnosti v moteli Gombáš maximálne užíval.
Ide o prvé individuálne ocenenie vo vašej futbalovej kariére? – spýtali sme sa na úvod liptovského muža roka 2017 medzi žrďami.
– Takéhoto charakteru áno, no doma mám spolu sedem trofejí pre najlepšieho brankára z rôznych turnajov. Štyri som získal s Liskovou a tri s Liptovským Hrádkom.
Ako sa vám páčil 6. ročník vyhlásenia jednotlivých ankiet LFZ?
– Veľmi vydarená akcia. Prvý raz som sa ocitol v takejto spoločnosti a veľmi si to vážim. Stretol som sa s kamarátmi, bývalými spoluhráčmi – Peťom Kiníkom, Radom Bellom. Zasmiali sme sa, zaspomínali. Malo to jedinú chybu, všetci sme boli na autách, tak sme si ani neštrngli.
Prejdime k spojeniu vy a futbal.
– V ôsmich či deviatich rokoch som začínal trénovať v Liskovej v prípravke. Od začiatku som bol v bráne. Na tento post som bol asi predurčený, keďže i otec, takisto Vladimír, chytával. Za Červenú hviezdu Bratislava, Liptovský Mikuláš, Radvaň...
Čo si zo svojej kariéry najviac vážite?
– Bol to postup s Liptovským Hrádkom v ročníku 2013/2014 do III. ligy. Tá sezóna sa nezačala pre nás nijako ideálne, boli aj problémy, no celá kabína sa zomkla a vydrela postup. Bola to tiež zásluha skvelých funkcionárov.
A čo vám zvlášť utkveje v pamäti z liskovských liet?
– Určite aj miesto v Jedenástke roka 2017. Bolo to pre mňa veľké zadosťučinenie. Rád spomínam na obdobie, keď sa v dedine hrala IV. liga, na vtedajšiu výbornú partiu. U nás hrali Tomáš Mikulka, Miroslav Latiak, Roman Plávka, Miro Švárny, Rasťo Šiška či Peťo Ratraj z Popradu, Lisková v tom čase bola jediným liptovským štvrtoligistom. Klubu šéfoval Milan Vihara a mužstvo trénoval Ľubomír Páleník.
Nie je tajomstvo, že v mladšom veku vás do prípravy zobrali aj kluby z vyšších súťaží, no napokon žiadny veľký prestup sa nekonal, prečo?
– Verte – neverte, nechceli ma pustiť liskovskí funkcionári, že nemajú za mňa náhradu. Tak padli črtajúce sa angažmány v Liptovskom Mikuláši, v Poprade i v Rimavskej Sobote. Už aj zmluvy boli pripravené.
Odkedy ste opäť na domácej futbalovej adrese?
– Do Liskovej som sa vrátil tento rok na jar. Prvý raz som išiel do brány až 7. mája v 20. kole proti Lubeli (2:0). Môjmu návratu predchádzala pol druha ročná pauza kvôli zranenému kolenu. Po operácii som sa dlho dával dokopy. Už som na tom celkom dobre, no noha ma ešte stále trochu limituje.
O akú diagnózu išlo?
– Bol to porušený vnútorný meniskus a odtrhnutá chrupavka.
Neprechádzali vám vtedy hlavou aj rôzne čierne myšlienky?
– Ja som vždy bol optimista, veril som, že koleno nejakým spôsobom dám do poriadku a že sa vrátim na ihrisko. Bolo to však ťažké, až ubíjajúce obdobie. Človek je takmer celý život zvyknutý na kolektív, pravidelné tréningy, v nedeľu na zápasy a zrazu je z tohto kolotoča vyradený.
Vieme, že už aj odovzdávate svoje skúsenosti mladým gólmanom.
– Po príchode z Liptovského Hrádku do Liskovej bola dohoda, že v OŠK budem nápomocný ostatným brankárom vo všetkých kategóriách. Snažím sa chlapcom dať nejaké základy i grify.
Máte medzi veľkými brankármi svoj vzor?
– Roky ním je Talian Gianluig Buffon. V súčasnosti však čoraz viac obdivujem veľmi skromného a zároveň vynikajúceho brankára Atlética Madrid Oblaka, ktorý vyrástol v úžasnú osobnosť. Takže momentálne presedlávam od Buffona k Oblakovi.
Dokedy ešte hodláte stáť medzi tromi žrďami?
– Všetko závisí od zdravia. Takže, pokiaľ mi to telo dovolí. Zdravie je prvoradé.
Kam kráča súčasný liskovský futbal?
– V súčasnosti je prioritou stabilizácia kádra, zapracovanie mladých hráčov. Zároveň treba, aby sa títo chlapci dokázali odovzdať, aby si vážili svoju šancu, aby futbal brali ako vážny koníček. Je to aj o spájaní sa navzájom. Keď je dobrý kolektív, tak jeho sila ťahá jednotlivcov.
