Ako by si sa definoval?
– Ťažké je hovoriť sám o sebe. Myslím si, že som silový útočník. Obľubujem hru okolo bránkoviska a v rohoch klziska. Tam sú moje silné stránky.
Aká bola tvoja cesta k hokejke a korčuliam? Kto bol tvojím vzorom?
– K hokeju ma priviedli rodičia, keďže môj starší brat už hokej hral. Bolo prirodzené, že som šiel v jeho šľapajach. Práve on bol v detstve mojím vzorom, momentálne vzor nemám.
Čo považuješ za tvoj najsilnejší a najhorší zážitok v hokejovej kariére?
– Najkrajším je minuloročný postup cez Košice do semifinále. Vlastne celá tá atmosféra, ktorú vytvorili fanúšikovia počas play-off. Rád na to spomínam. Aj pri výbere najhoršieho zážitku to bola jasná voľba – vypadnutie na MS do 18 rokov do B-kategórie.
Do ktorého obdobia vo svojej hokejovej kariére by si sa rád vrátil?
– Sú dve také obdobia, do ktorých by som sa nemal problém vrátiť. Bola to spolupráca s bráchom v Poprade a možno, paradoxne, obdobie v martinskom drese. Síce sme hrali bez peňazí, ale divácka podpora aj partia v kabíne bola skvelá. Je to a zostane takou srdcovkou.
Čo pre teba znamená hokej? Ak by si nebol hokejistom, aké povolanie by si vykonával?
– Hokej je pre mňa práca, ktorá ma živí. Obetoval som jej veľkú časť svojho života a snažím sa robiť všetko preto, aby som si ňou zabezpečil príjemný život. Keby som nebol hokejistom, pravdepodobne by som hrával basketbal. Mimo športu ma vždy fascinovala práca investigatívneho novinára alebo politika. Aj keď v dnešnej dobe je už slovo politik brané ako nadávka. (úsmev)
Najobľúbenejší tréner, spoluhráč?
– Trénovalo ma veľa dobrých koučov. Rád spomínam na Romana Sýkoru, pod ktorým som pôsobil v Piešťanoch. Najlepšie sa mi určite hrá pod súčasnou dvojicou, ktorá je aj tu v Mikuláši. Majú férový a ľudský prístup. Vždy mi osobne viac sedel demokratický typ trénera ako autoritatívny. A spoluhráč? Ťažko vybrať jedného. Sme dobrá partia, ale najviac času trávim s Marekom Pacalajom. Snažím sa ho naučiť športovať, aj keď nie je veľmi športový typ. (smiech)
Ako vyzerá tvoj deň profi hokejistu, keď práve nemáš zápas?
– Celé dopoludnie trávim na štadióne, kde máme tréning na ľade a posilňovňu. Voľné poobedie väčšinou trávim s mojou priateľkou. Vždy sa snažíme spraviť si nejaký program.
Máš nejaký rituál, ktorý robíš pred zápasom?
– Po rannom rozkorčuľovaní chodím na výbeh a neskôr na pár minút do ľadovej vody. To je môj jediný rituál v zápasový deň.
Ako mládežník si pôsobil v Třinci aj Amerike. Ako sa spätne pozeráš na roky strávené mimo domova?
– Spomínam len v dobrom. V 9. ročníku som odišiel do Čiech, kde som strávil tri roky. Veľmi mi to pomohlo aj po osobnej stránke. Už v mladom veku som sa musel starať sám o seba, hospodáriť s prvými peniazmi. Určite to bola dobrá škola do života. Amerika bola skvela skúsenosť. Naučil som sa jazyk a spoznal inú kultúru.
Prečo si kývol pred sezónou práve na ponuku Liptovského Mikuláša?
- Z troch dôvodov: Mikuláš má hokejovú tradíciu, ľudia tu majú hokej radi. Je tu výborná trénerská dvojica. Mám to blízko zo Spišskej, takže môžem dochádzať.
Nemal si v pláne po tom, čo sa stalo v Martine, odísť radšej do zahraničia?
– Nie, pretože sme si s priateľkou kúpili v Spišskej Novej Vsi byt. Našla si prácu v právnickej kancelárii, takže som chcel pôsobiť blízko domu, aby sa aj ona mohla rozvíjať vo svojej kariére.
Patríš medzi najlepších strelcov tímu. Vždy si bol strelec?
– Práveže si o sebe nemyslím, že som strelec. Ani som ním asi nikdy nebol. Samozrejme, som rád, že mi to teraz padá. Snáď to vydrží čo najdlhšie.
Čo hovoríš na hokej v Mikuláši?
– Liptov je krásny región. Cítim sa tu veľmi dobre. V kabíne sa vytvoril skvelý kolektív. Musíme to potvrdiť výsledkami. Tým prilákame na tribúny aj viacej fanúšikov.
