Touto cestou by sme chceli Petrovi Navrátilovi zagratulovať k štyridsiatke. Prajeme mu všetko najlepšie a veľa úspechov v osobnom živote. Nech mu NVR gym prináša naďalej radosť a úspechy.
Aká bola Petrova Navrátilova cesta do ringu?
– V šiestej triede na základnej škole som začal inklinovať k týmto športom. Najprv džudo, pomedzi to karate a cezeň som sa dostal ku kickboxu. Potom som odišiel na strednú školu do Čiech, kde to bolo rozvinutejšie. Mal som šťastie na skúsených chalanov, ktorí ma priučili. Starší brat chodil na strednú školu do Zvolena a tiež sa naňho nalepilo veľa nového. Spojili sme to a v roku 1993 sme klub smerovali výhradne ku kickboxu.
Aké boli vaše úspechy?
– Hneď v 1994 sme začali súťažiť, o rok neskôr som vyhral majstrovstvá Slovenska. Ja, brat Martin a Majo Kulizák sme ovládli kickbox v republike a nemali sme konkurenciu. Vyvrcholilo to v roku 2003, kedy sme všetci traja vyhrali svetový šampionát v Írsku. Rok predtým a aj potom som bol navyše bronzový. Vzápätí som so súťažnou kariérou skončil. Viac som sa začal starať o iné veci, prišli prvé pokusy o galavečery a nedalo sa už pendlovať.
Kto bol v začiatkoch trénerom a ako spomínate na prvé kroky?
– Trénovali sme sa navzájom. Bolo to úsmevné. Keď vidím, aké majú chalani v kluboch vybavenie teraz, nedá sa to porovnať. My sme mali jedno vrece, ktoré sme si museli pred tréningom zavesiť na lano. Dva páry rukavíc si striedalo osem chalanov. Je to neporovnateľné.
Kde ste mali telocvičňu?
– Priestory sme menili každé dva roky. Začínali sme v Pongrácovskej kúrii, chvíľku sme cvičili aj vo Vojenskej akadémii a strednej škole vojenskej pod Hájom. Nasledoval pobyt v dome služieb, odkiaľ sme sa presunuli do Katolíckeho domu. Tam sme pobudli dlhšiu dobu, telocvičňu sme chceli vybudovať trošku lepšie. Urobili sme ring na pódiu, navešali vrecia, no katolíci mali rôzne akcie a museli sme to rozoberať. Nedohodli sme sa s nimi na prenájme.
Teraz sídlite za obchodným domom Prior.
– Pred šiestimi rokmi prišla moja myšlienka vlastného centra. Kamarát vtedy kúpil starú výmeničku, nevedel, čo s tým. Tak vznikol nápad. Celá realizácia trvala tri roky a teraz sme tam.
NVR gym si vybudoval silné meno nielen v Liptove, ale minimálne po celom Československu a strednej Európe. Koľko máte členov?
– Máme asi stovku ľudí. Deti zo základnej školy trénuje môj brat, medzi staršími hľadáme tých, ktorí by mohli byť potencionálnymi bojovníkmi. Chodia k nám aj starší s cieľom zacvičiť si a zlepšiť fyzičku. Takisto nás navštevujú ľudia aj kvôli sebaobrane. Motívov je veľa. Niekto si chodí cez víkend zahrať futbal, niekto si chodí zaboxovať.
Okrem trénovania vo vlastnom gyme sa venujete aj promotérskym veciam – organizujete akcie a pomáhate Slovákom dostať sa do zahraničia.
– Tým, že som sedem rokov žil v Rakúsku a videl, ako veci fungujú, som chcel poznatky nejakým spôsobom zužitkovať. V roku 2004 prišiel prvý pokus robiť na zimáku v Dolnom Kubíne poloprofesionálne zápasy. Následne som čosi chcel spraviť aj v mikulášskom dome kultúry.
Potom prišla výborná myšlienka aj vďaka žilinským kamarátom. Tak vznikol úspešný a obľúbený podnik v Liptov Aréne Diamonds Fight Night. Zistil som však, že mám dosť kontaktov a slovenských chalanov nikto neposiela na zápasy von. Aj keď idú von, tak za nevýhodných podmienok a často je to na poslednú chvíľu. Takto vzniklo to, že mnoho klubov a chalanov sa na mňa spolieha a zastupujem ich.
A celkom sa to aj darí…
– Vybudoval som si renomé, často ma oslovujú organizátori tunajších akcií, aby som priviedol zahraničnú kvalitu. Potom na oplátku idú naši chalani von. Tak vznikajú dobré väzby, vďaka tomu fungujeme a spolupráca je dobrá. V Európe naše meno poznajú. Vedia, že sa môžu spoľahnúť.
Aká bola cesta do spomínaného Rakúska?
– Ja som tam išiel robiť. Vtedy som ešte stále aktívne boxoval. Našiel som si vo Viedni kluby. Naučil som sa jazyk, videl som, ako to funguje u nich. Hlavne jazyk mi pomáha aj dnes. Čerpám z nadobudnutých skúseností.
Ešte ostaňme pri minulosti. Kto bol veľkou postavou mikulášskeho klubu?
– V prvom rade treba spomenúť môjho mladšieho brata Martina. Toľko medailí z amatérskych šampionátov nedoniesol na Slovensko nikto. Aj v profesionálnom ringu sa mu darilo, vybojoval titul majstra sveta. Majo Kulizák bol tiež skvelý. To ale nebolo všetko, bolo nás viacej.
Sú nejakí nástupcovia?
– Okrem starších chalanov, ktorí sa ukázali aj na Fight Nighte, máme v klube šikovné deti. Natálka Ďuricová je na 11 rokov technicky veľmi vyspelá, na tohtoročných ME juniorov vybojovala medailu. Nie je sama, je ich viac, no otázka je, dokedy v tomto športe vydržia. Mladí väčšinou končia po odchode na výšku alebo keď si nájdu prácu.
Mali sme majsterku sveta Lenku Pilarčíkovú, ktorá po strednej skončila. Obrovský talent, škoda.
Na Fight Nighte sa ukázali tiež mladší chalani.
– Presne tak. Stále zbierajú skúsenosti. Jožkovi Hurákovi zápas nevyšiel, súper bol moc silný. Róbert Lepeta sa ukázal v devätnástich rokov v dobrom svetle. Takisto aj Martin Oršuliak. Sú technicky vyspelí, majú na to. Je len na nich, či to dokážu dotiahnuť tam, kde je Martin Pacas alebo Vlado Konský. Ešte tu je Mišo Gazdík. Je škoda, že začal starší. On je skvelou ukážkou toho, že keď človek chce a má chuť, dá sa začať aj neskôr a vie dosiahnuť dobré výsledky.
Práve spomínaná dvojica Pacas, Konský je na čele NVR gymu?
– Netreba zabúdať ani na Dávida Šubjaka, no v poslednom období má smolu na zranenia. Bolo mi to ľúto, pretože vlani spravil najlepší zápas akcie.
Vlado Konský je vekovo inde ako Paco, ktorý ešte stále stúpa a môže vystúpať poriadne vysoko. V mojich očiach by sa z neho mohol stať svetoznámy fighter. Vlado je v tej fáze kariéry, kedy využíva to, čo natrénoval. Chcel by to potiahnuť čo najdlhšie a pokračovať v úspešnej kariére. Ja budem len rád, ak sa mu bude dariť, pretože budeme mať úspešného borca a hlavne v tréningoch od neho odkukajú mladší užitočné veci.
Dávid je vekom ako Paco. Pracovne je oveľa viac vyťažený. Za dva roky mal päťkrát zlomenú ruku. Vyletel hore, mal skvelé zápasy v zahraničí a urobil si dobré meno. Zastavilo ho to v raste a neposunul sa tam, kde sme čakali.
Kde by ste chceli vidieť váš gym o pár rokov?
– Ja by som hlavne chcel, aby k nám chodilo čo najviac mladých ľudí. Nech máme zaplnené detské a juniorské skupiny. Radi by sme vychovali nielen čo najlepších bojovníkov, ale šikovných mladých ľudí, ktorí sa budú vedieť v živote presadiť.
Budem si vážiť, ak budeme jedna veľká komunita a pri akcii ako býva v Liptov Aréne sa stretneme a oni budú povzbudzovať, stáť pri nás. Hlavne nech berú tento šport ako jeden z domácich mikulášskych.
