Ako sa dievča z Liptovskej Porúbky dostalo k biatlonu? Kto vás k nemu priviedol?
– Celkovo k športu ma priviedli rodičia a starý otec. Mamina je rekreačný športovec, otec so starkým lyžovali, otec okrem toho hral futbal. Od malička sa nám so sestrou rodičia venovali a viedli nás k športu ako takému, nebol to hneď biatlon. Boli sme normálne decká, ktoré hrajú na ulici futbal, vybíjanú, bedminton, bicyklovali sme, v zime sme zas veľa lyžovali.
Bežky som okúsila až na základnej škole, približne v treťom ročníku. Najskôr ma to moc nebavilo, skôr som inklinovala k zjazdovému lyžovaniu. Na základnej škole J. D. Matejovie v Liptovskom Hrádku boli športové triedy a bežeckému lyžovaniu sa vtedy veľmi intenzívne venovala Oľga Konůpkova. Začlenila ma do jej tréningovej skupiny a mňa to začalo baviť, s deťmi to vedela.
Pri bežeckom lyžovaní som ostala aj po tom, ako som nastúpila na osemročné gymnázium. Následne som dva roky strieľala na bežiaci terč v školskom športovom klube pri strednej lesníckej škole, kde okrem športovej streľby sme sa mohli prihlásiť na karate alebo biatlon. Po krátkej pauze som sa opäť vrátila k bežkám, no aj s puškou na chrbte. A potom to už šlo rýchlo...
Kde ste v mladosti trénovali?
– Najskôr som začínala na ZŠ J. D. Matejovie. Po prestupe na gymnázium ma rodičia zapísali do klubu Tesla Liptovský Hrádok. Bol to klub s bohatou históriou a veľmi dobrým menom. Kvôli zdravotným problémom som si na dva roky dala od bežkovania pauzu a v streľbe na bežiaci terč a neskôr v biatlone som reprezentovala klub ŠŠS SLŠ L. Hrádok. V začiatkoch ma viedla trénerka Konůpkova, v klube Tesla LH tréner J. Bugáň a s biatlonom som začala pod vedením Mareka Števčeka. Po tom, ako som sa dostala do výberu na MS juniorov a kadetov, sa podmienky aj tréneri postupne menili.
Zaznamenali ste v mládežníckych kategóriách nejaké významné úspechy?
– Na svojich vôbec prvých MS kadetov vo februári 2002 som skončila vo vytrvalostných pretekoch 12. Nebol to výrazný úspech, ale postupne som sa zlepšovala. O rok na to v poľskom Koscielisku som bola štvrtá a do desiateho miesta som sa umiestnila aj na juniorských MS v Haute Maurienne (FRA). Medailu som si ani z jedných MS neodniesla, ale z výsledkov som videla, že sa v seniorskej kategórii nestratím.
Na ktorý moment vašej kariéry spomínate v najlepšom?
– Na miešanú štafetu v Kontiolahti 2012. Do poslednej chvíle sme čakali, či rozhodcovia preteky vôbec pustia. Teplomer ukazoval – 20 °C. Skončili sme tretí a veľmi sme sa tešili z tímového úspechu.
Čo vám šport dal a možno aj vzal?
– Dal mi strašne veľa. Naučila som sa veriť v samú seba a v prácu celého tímu. Dal mi skúsenosti, možnosti cestovať, spoznala som veľa kamarátov a naučila som sa rozlišovať dobrých ľudí od neprajníkov. Tiež som sa naučila vážiť si ľudí a prácu tých, ktorí mi pomáhali. V neposlednom rade som pri biatlone spoznala môjho manžela. Nevzal mi vôbec nič. Žila som ako profesionálny športovec a nikdy som nič iné robiť nechcela. Ráno som vstávala a večer zaspávala v role športovca. Bola som športovcom 24 hodín denne, 365 dní v roku a vôbec mi nevadilo, že sa nemôžem ísť do baru opiť. Robila som to, čo ma bavilo a čo som robiť chcela a vedela som, že keď sa rozhodnem, môžem s tým skončiť.
Čo by ste pri príležitosti, že by sa to dalo, zmenili? Bolo niečo v športovej minulosti, k čomu by ste dnes pristúpili inak?
– Uf, to je ťažká otázka. Samozrejme, s vekom pribúdajú skúsenosti. Niekoľkokrát som si povedala, keby som v 25-ke vedela to, čo viem teraz, možno... Ale keby v športe neexistuje a stále je tam to možno, takže nemá zmysel nad tým vôbec uvažovať.
Vaším najlepším výsledkom je 4. priečka zo šprintu z Anterselvy 2015. Radíte práve tento výsledok aj vy najvyššie alebo sa nájde čosi, čo prevyšuje?
– V individuálnych pretekoch je to môj najlepší výsledok, a preto ho radím na prvé miesto. Získala som ho v pretekoch svetového pohára a v čase, keď konkurencia bola veľmi silná. V širšom pohľade ho prevyšuje piate, resp. štvrté miesto (po diskvalifikácii ruskej štafety) zo ZOH v Soči 2014.
Vo vitríne máte striebro z miešanej štafety z ME z minulého roka. Nemrzí vás, že k tomuto kovu nepribudol nejaký zo svetového šampionátu?
– Mrzí a veľmi. Samozrejme, že som si chcela odniesť z niektorých MS medailu. Mala som k tomu blízko, ale taký je šport. Aspoň čiastočným uspokojením mi je práve tá medaila, o ktorej hovoríte.
Darilo sa vám aj v letnom biatlone, máte štyri bronzy z MS. Je to nejaká kompenzácia?
– Nenazvala by som to kompenzáciou. Preteky v letnom biatlone nemôžeme porovnávať so zimným. Samozrejme, že ma každý úspech v lete potešil a veľa mi pred sezónou napovedal. Hovoril o tom, že som v lete tvrdo pracovala a som pripravená nastúpiť do ostrých pretekov.
Absolvovali ste aj tri ZOH. Vo februári bude ZOH v Pjongčangu. Je to pre každého športovca ten naozajstný vrchol?
– Bezpodmienečne a úplne bez debaty! Stačí, že si nahlas poviem slovo olympiáda, naskočia mi zimomriavky.
Koniec kariéry v 32 rokoch je trocha skorý, no u vás išlo o zdravie. Viete popísať dôvod zavesenia pušky na klinec?
– Viem popísať reálne dôvody, prečo som skončila. Predovšetkým preto, že zdravotné problémy, ktoré mám, mi nedovolia 100 percent sa pripraviť na ZOH, aby som tam mala šancu uspieť. Ísť na olympiádu na výlet nebolo nikdy mojím cieľom. Na výlet tam chodia politici, nie športovci. To je reálny dôvod, prečo som sa rozhodla ukončiť kariéru v pomerne nevhodnom čase. Potom je tu ešte ten dôvod, ktorý popísať slovami neviem, a síce, „tak som to cítila“.
Nie je škoda, že v takom regióne, akým je Liptov, nemáme biatlonový areál? Cez zimu sú tu, ako v jednom z mála regiónov, dobré podmienky. Fungujú aj kluby bežeckého lyžovania...
– Samozrejme, že je to veľká škoda. Na túto tému môžeme diskutovať hodiny a hodiny. Liptov má bohatú športovú históriu, vyrástlo tu veľa úspešných športovcov. Z detských čias si spomínam na okresné kolá žiackych pretekov v Račkovej doline, na Čertovici, vo Východnej, alebo v Hybiach. V Račkovej doline tréneri organizovali v lete brigády, čistili sme trate, vypilovali kríky a konáre, aby bola trať v zime dostatočne široká. Zaujímalo by ma, či sa tam ešte dá bežkovať, ale pravdepodobne nie. Štrbské Pleso už nepatrí do regiónu Liptova, no napriek tomu je ideálnym miestom pre športové stredisko. Na Slovensku nám chýba biatlonový areál s kolieskovou dráhou v nadmorskej výške okolo 1500 m n. m. V prípade, že by sme ho mali, nemuseli by sme tak často cestovať na sústredenia do zahraničia. Žiaľ, zatiaľ si takéto areály môžeme postaviť len v predstavách.
Na profesionálnej úrovni ste boli viac ako desať rokov. Mohli by ste opísať premenu, ktorá vo vašom športe bezpochyby prebehla?
– Do pretekov svetového pohára som nastúpila v olympijskej sezóne 2005/2006. Je pravda, že za 11 rokov som pozorovala vývoj tohto športu. Keď som začínala, nebol biatlon tak populárny a zaujímavý pre sponzorov. Medzinárodná biatlonová únia nebola až tak štedrá. Jej príspevky pre národné federácie a odmeny pre víťazov sa neustále zvyšujú a aj slovenský zväz biatlonu pociťuje každý rok väčšiu finančnú podporu. Ale nie je to, samozrejme, len o peniazoch.
Vtedy sa biatlon veľkej popularite tešil viac-menej len v Nemecku, no v súčasnosti zažívame fantastickú atmosféru aj v Hochfilzene, či v Novom Meste na Morave a televízne práva sa predávajú za vysokú cenu. Ďalšia vec je materiálne zabezpečenie. Vývoj neustále napreduje. Dnes pretekáme v karbónových lyžiarkach, s karbónovými palicami, lyže drážkujeme stále novými štruktúrami, niektoré tímy majú svoj servisný kamión. O výkonoch pretekárov ani nehovoriac.
Ak ste pred desiatimi rokmi strieľali jednu položku 35 sekúnd, boli ste super rýchly strelec. Ak by som dnes v rýchlostných pretekoch strávila 70 sekúnd na strelnici, zaradím sa na chvost. Biatlon sa výrazne zrýchľuje a čoraz viac krajín dokáže konkurovať špičke, rozdiely v cieli sa skracujú, prvých 60 pretekárov sa v rýchlostných pretekoch ledva zmestí do dvoch minút. Dostať sa vo výsledkoch do prvej desiatky je stále ťažšie.
Pred nami sú Vianoce. Ako budete tráviť sviatky po novom?
– Nebude to úplne po novom. Z pretekov Svetového pohára sme sa vždy vrátili týždeň pred Vianocami a na ďalšie kolo Svetového pohára sme odchádzali buď na Nový rok, alebo 2. 1. Celé sviatky som pravidelne trávila s rodinou, a tak to bude aj teraz. Manžel sa vráti z pretekov a spolu si užijeme vianočnú pohodu. Iné bude len to, že nebudem musieť trénovať a udržiavať sa v kondícii.
Nemusíte si až tak strážiť jedálniček. Doprajete si tak viac ako po minulé športové roky?
– Práve naopak, kým som pretekala, mohla som si dopriať viac. Teraz nemám taký výdaj energie a už cítim, že sa to prejavuje!
Čo by ste zaželali čitateľom týždenníka MY Liptovské noviny?
– Čitateľom prajem, aby prežili krásne Vianoce, v kruhu svojich blízkych. Prajem im, aby to boli pre nich šťastné dni. Ak je človek šťastný, znamená, že má všetko, čo potrebuje. Rok 2018 prežite presne tak, ako si ho predstavujete. Nech vám prinesie veľa radosti. Prajem všetkým zdravie, lásku, spokojnosť, pohodu v rodine a prácu, ktorú majú radi a napĺňa ich.
