Už pred vznikom tunajších kúpeľov bolo miestom obľúbených vychádzok a výletov najmä obyvateľov Ľupče a tunajšia minerálna voda sa tešila mimoriadnej obľube. Používala sa predovšetkým ako stolová voda a domáci ju používali viac na osvieženie ako na liečenie.
Rozmach Železného sa začal v 60. rokoch 19. storočia, konkrétne v roku 1869, keď bol založený Účastinársky spolok minerálnej vody v Železnom. Jeho účelom bolo využitie minerálnej vody v ľupčianskych horách na poľane zvanej Železnô a vybudovanie kúpeľných objektov v okolí prameňa. Železnô spĺňalo všetky predpoklady úspešnej kúpeľnej liečby. Boli tu minerálne pramene a bohatstvo čistej pramenitej vody. Ležalo v doline obklopenej hustými lesmi. V roku 1866 dal upraviť horáreň a nocľaháreň a v roku 1870 sa začalo so stavbou kúpeľnej budovy .
Kúpali sa v odvare z kosodreviny
Novú éru rozvoja kúpeľov znamenalo schválenie štatútu spolku, rozhodnutie Ministerstva obchodu v Budapešti z roku 1871, v tomto roku bola vykonaná aj prvá analýza prameňa v Železnom. Urobil ju viedenský profesor chémie Johann Schneider. Konštatoval, že kyselka je veľmi kvalitná a svojím zložením sa veľmi podobá vodným zdrojom v Korytnici a Pyrmonte. Navrhol, aby bola plnená do fliaš a distribuovaná.
Začínajúca kúpeľná spoločnosť rozvinula čulý stavebný ruch. V Železnom postavila halu s kabínami pre vaňové kúpele. Na ich prípravu sa používala iba voda z čistého horského prameňa, v ktorom vyvárali kosodrevinu.
Kyselka sa používala len na pitné kúry. Ubytovacie kapacity kúpeľov po roku 1871 tvorili vily Elvíra a Sylvia s kapacitou 24 hosťovských izieb.
Kúpele Železnô bolo obľúbeným miestom turistov, klimatickým strediskom, ale aj letoviskom, kde sa schádzala pestrá spoločnosť. Vyhľadávali ho národne uvedomelí Slováci. Navštívil ho aj Pavol Országh Hviezdoslav, ktorý tu napísal časť Hájnikovej ženy.
Rozkvet a úpadok kúpeľov vždy závisel od finančných možností nájomcov, ktorí sa tu často striedali. Iba málokto bol ochotný venovať väčšiu sumu na ich modernizáciu.
V 90. rokoch 19. storočia sa rozvinul v Železnom čulejší kúpeľný ruch. Voda sa neplnila do fliaš a používala sa na pitné kúry iba na mieste. Boli tu vaňové kúpele s pomerne jednoduchým zariadením, ktoré tvorilo deväť drevených kadí. Bazén a zrkadlisko neboli k dispozícii. Nepoužívala sa ani para a liečivé bahno a plyny sa v Železnom nevyskytovali. Kúpeľná sezóna bola krátka a trvala od 1. júna do konca augusta.
Prameň pomenovali Štefánia
O propagáciu kúpeľov v Železnom sa zaslúžil Dr. Martin Sugár, člen Kráľovskej lekárskej spoločnosti v Budapešti a mnohých iných vedeckých ustanovizní. V roku vydal v Budapešti tridsaťdva stranovú brožúrku s názvom Bad Zseleznó. Železnô okolím prirovnáva k atraktívnym strediskám v Tirolsku a vo Švajčiarsku.
