Liptov je vraj krajinou u desiatich svätých. Desať obcí totiž dostalo mená po svätých, Anna, Ján, Kríž, Mária, Martin, Michal, Mikuláš, Ondrej, Peter a Štefan. A pretože bolo Liptákom svätých málo, bol aj Sv. Duch pri Jamníku a sú aj samoty Sv. Alžbeta pri Kľačanoch a druhý Svätý Michal pri Nemeckej Ľupči.
Liptáci sú na svoju domovinu pyšní, veď sú tam hory a doly a to sa Liptákom páči. Aj si takto spievajú: „Hej, lepšie na doline, ako na rovine. Hora ma počuje, nič nevyžaluje!
Že je tam trošku zima? Nuž, to teda naozaj je. Aj keď neverte, že najprv zhŕňajú z poľa sneh a potom žnú. Alebo že švábku kopať v Liptove znamená trhať ju zo zeme dynamitom. Vrhy sú vrchy, zima, je zima, ale tak zle ešte nie je.
Vedeli ste, že o Liptákoch šiel široko ďaleko chýr o tom, že sú panslávy? Až na Kysuciach existuje takáto pesnička: A ja som spod Kriváňa malučký Junáčik, teraz som odrástol, je zo mňa Slováčik.
Pritom bola Liptovská stolica taká chudobná, že nemala ani vlastného kata. Požičiavali si ho zo Spiša. Preto sa aj hovorievalo: „Bodaj by ťa levočský kat zlámal!“
Liptáci sú pyšní ľudia najmä na jeseň. „Kapusta v sude, švábka v pivnici, kto mi čo rozkáže?“
V Liptove majú dobrých prorokov počasia. Choč varí, Slatín mu radí, Jóbova lúka k tomu ho ponúka. Keď sa tieto tri vrchy zahalia hmlou, bude dážď. Jóbova lúka je vlastne vrch Prosečná, ležala v majetku prosieckej rodiny Jóbovskej.
Hovorí sa aj: „Keď čiapku dvíha Kriváň, utekajte, bude príval. Alebo – aj Poludnica, dobrá veštica.
Kedysi bývali liptovské hory veľkým dobrodením pre Liptákov. Keď sa taký malý Liptáčik narodil, len očká otvoril a rúčku natiahol, dal mu tata do nej flintu. Už od detstva mal Lipták rozumieť remeslu. Veď liptovské vrchy sú vysoké a na nich hory husté a hlboké, ohromné.
A v nich zveri viacej, ako treba. Nuž a pre koho ju Pánbožko stvoril?
Ináč môžeme aj vyzradiť, že v Liptove sú veľmi mlsní ľudia, lebo mnoho prezývok je po jedlách. Sú tam drobári a kuľašníci, pľuckári a kutliari, vraniari i koláčníci.
STANKOVANY
Stankovci uvarili koňa vo válovci, ešte tomu neverili, kopytom sa podelili.
Ale toto radšej nehovorte nahlas. Lebo títo bunčiari tak sa vedia napaprčiť, že by ste nepotrebovali ani hľadať kompu cez Váh. Pochytili by vás za nohavice a hodili na druhý breh Váhu. A čo ešte, keby ste im povedali do bunčárov, alebo britvárov! Bunčármi ich volajú preto, lebo vraj nalapali bunčov (chrústov) a chceli z nich variť lekvár. Na britvárov sa zlostia menej, azda preto, že aj v okolitých dedinách sa na túto prezývku zabúda.
ŠVOŠOV
V Švošove sú šušľavci a ich reč je najšumnejšou rečou sveta. Však sa ich už naprekárali niečo za ich nárečie.
Švošovec vyprával v krčme: „Tá naša śúčka mala deśäť pśíčät. Jedno jej zdochlo, ośtalo jej jedenáśť.“
Rozvodnený Váh čosi niesol. Prizeral sa Švošovec a zazdalo sa mu, že pozná, čo to je. „Peś, peś!“ volá. Druhý to videl inak: „Šúdok letí!“. „Ba, je śuka,“ „Veď má palče!“ „Pažúriky!“ „Ba palče!“ a vraj táto hádka trvala až do zachrípnutia.
Raz utiekol z mesta zo zverinca had. Na Švošove už videli krokodíla, ktorý zhltol chlapca aj s hájovcom.
HUBOVÁ
Takto spomínal veľký rodák, kňaz, literárny kritik a historik Jozef Kútnik-Šmálov: Gombášania boli prevažne tvrdí rubári v Ľubochnianskej doline, ktorí stínali a spúšťali kmene stromov. Zručne narábali sekerami a boli srdití. V zlosti všetko chceli „porúbať a hádzať do Váhu“, ktorý tiekol pred jednoradovou dedinou.
HRBOLTOVÁ
V Hrbolovej žijú mochnári, mocní ľudia. Raz bol prekrásny večer, plný mesiac utešene svietil. Hlásnik odtútal jedenástu hodinu a šiel popri Váhu. Nakukol do vody a videl tam obraz mesiaca. Celý ustrašený dobehol do dediny a v krčme (či vraj v konzume) porozprával, že mesiačik sa im utopil vo Váhu.
Hneď utekalo mnoho chlapov k rieke s hákmi, reťazami a povrazmi vyťahovať mesiac. Do vody hodili lano s hákom a mesiačik pekne zakosílili. Ale smejú sa im, že vraj hák zavadil o nejaký krík na brehu. Začali ťahať, ale dlho nemohli nič vykonať. Oddýchli si a richtár sa ujal sám komanda. Zakričal: „A teraz, Hrbôti, razom!“ Všetci silno potiahli, až popadali na chrbty. Vtom zbadali hore na nebi mesiac a natešení, že ho vytiahli, spokojne sa vrátili do konzumu.
RUŽOMBEROK
Prečo Ružombečanov volajú medvediari alebo mumloši, je už celkom známe. Ale hovorilo sa o nich viacero vecí. Napríklad, že to bývali kedysi veľkí páni! Keď prišla do Liptova švábka, museli byť Ružomberčania palicou doháňaní, aby ju sadili.
Kedysi, ešte do prevratu, bol na jednom dome na Podhore takýto nápis: „Pozor, vstup v noci sem nebezpečný, lebo tu planí psi bývajú!“
Ružombečania sú veľkí labužníci. Ich špecialitou je „kapusta v papieri.“
V Ružomberku zo všetkých Čechov mali po prevrate v láske jediného, a to sv. Jána Nepomuckého, čo stál za Váhom v parku pred bývalým soľným úradom. To je vraj jediný Čech v Ružomberku, ktorému sa nevyplácali diéty.
