O Dušanovi Tarageľovi po vyše polstoročí života v hlavnom meste sa nič negatívneho z bulváru nedozviete.
V jeho rodnej Pribyline žije Michal Králik, ktorý pridáva k tomu otázku: „Počul si niekedy o hviezdnych manieroch Dušana? Ja nikdy. Bol na tom iste psychicky veľmi zle, a to po smrti manželky. Vtedy mal bližšie k poháriku. Ale ako by sme zvládali takú situáciu my?
Dušana Tarageľa pokladám za jedného z najlepších slovenských hercov, ktorý si zaslúži úctu nás všetkých. Zaujímavé sú jeho postrehy asi aj trochu utajené spomienky na hercov a herečky v knihe Hádam ma nezabijú. Je v nej aj pribylinská povaha, výrazy, ktoré sa z nášho slovníka vytratili.“
V Martine si dali prvú bojazlivú pusu
S manželkou Vierkou, s ktorou sa zosobášil v Martine, žil 41 rokov.
„Osem rokov sme spolu chodili, milovali sme sa ako kone. V Martine na Dušana mi dala prvú bojazlivú pusu a ja pritom čerešňu. Tú najväčšiu, akú som mal. Bola to veľmi kultivovaná a dobrá žena, ktorá sa v ničom nevŕtala, my sme si verili. Vedela aj o tom, že som bol platonicky buchnutý do niektorých kolegýň. Vždy len prehodila: „Ále, viem svoje.“ Škoda, že sa vnukov už nedožila.“
„O tom, že Dušan študuje herectvo, som sa dozvedel od mojej sesternice, ktorá chodila do školy s jeho sestrou. Boli časy, keď sme na hercov pozerali ako na nedostihnuteľných hrdinov a vážili sme si ich prácu,“ povedal M. Králik.
Na herectvo VŠMU v roku 1967 prijali 14 adeptov. „Trinásť Bratislavčanov a jedného „selláka“ – mňa,“ pripomína Dušan Tarageľ.
