Jeho otec Jaroslav kedysi hrával za VSŽ Košice, v ktorých drese vyhral dva razy najvyššiu československú hokejovú ligu. Následne doviedol k tomuto športu syna Matúša a venoval sa trénovaniu detí v L. Mikuláši. „Matúš na sebe odmala svedomito pracoval a aj ja som sa snažil viesť ho k tomu, aby sa stále posúval dopredu. V Amerike mu robí oporu tréner Ogdenu Jake Laime. Je vynikajúci tréner svetovej triedy. Nesmiem zabudnúť ani na majiteľku klubu Lori Millerovú. Počas troch rokov k nemu pristupovala ako k vlastnému synovi. Veľkí ľudia, ktorí toho urobili pre môjho syna veľa,“ vyzdvihol Jaroslav Spodniak.
Aká bola vaša cesta k hokeju?
– Na ľad som sa dostal vďaka otcovi, kedysi hrával hokej. Spýtal sa ma, či by som nechcel hrať hokej. Ja som mu povedal, že prečo by som to neskúsil, a tak som začal. Mal som štyri roky, keď som prvý raz vstúpil na ľadovú plochu v liptovskomikulášskej prípravke.
V drese MHk 32 ste hrali do roku 2012. Čo bolo dôvodom odchodu do Banskej Bystrice?
– V L. Mikuláši som nechcel podpísať zmluvu, ktorá by ma na veľmi dlhú dobu viazala. Išiel som na dvojročné hosťovanie, nemal som s nikým zmluvu a mohol som sa rozhodnúť podľa seba. Inakšie by bola cesta preč omnoho ťažšia.
Darilo sa vám v mládežníckych kategóriách podľa predstáv?
– Bolo to v pohode. Priznám sa, že na Slovensku som moc nechcel hrať, vždy ma to ťahalo preč a hlavne do USA alebo Kanady. Za tým som išiel, makal som na sebe, aby sa mi to raz podarilo.
Takže ste nad tým, že raz budete hrať v Amerike, uvažovali odmalička?
– Áno, predsa kolíska hokeja je v Kanade. Hovoril som si, že by bolo dobré to raz vyskúšať a už som tu štvrtý rok. Som šťastný, že to ide dobrým smerom.
V prvej sezóne ste hrali v GMHL a pár zápasov aj v USPHL Empire. Čo sú to za súťaže, za aké tímy si hral a ako sa vám darilo?
– Najprv som bol v USPHL, na Floride. Nebolo to podľa mojich predstáv, kvalita a celková úroveň ligy nebola až taká dobrá a cítil som, že potrebujem hrať lepšiu ligu. Agent mi pomohol nájsť Kanadu, kde som 16-ročný hral proti 21-ročným. Veľa mi to dalo, nemal som čo stratiť. Hral som juniorský hokej, to bolo dobré.
Ogden Mustangs je klub, ktorý vám asi ostane vrytý v pamäti navždy. Ste tam tri sezóny a trháte klubové rekordy. Akým spôsobom ste sa dostali do klubu z amerického štátu Utah hrajúceho v súťaži Western States Hockey League (WSHL)?
– Po spomínanej sezóne som chcel ísť do NAHL, kde človek nič neplatí, je to parádna súťaž a z nej sa rovno aj draftuje do NHL a pravdepodobnosť dostať sa do NCAA je omnoho vyššia. Bol som na výbere v tíme Austin Bruins. Všetko bolo v poriadku, zobrali ma do tímu, no po prvom prípravnom zápase ma vyhodili. Dôvodom bolo to, že som bol moc malý a chudý. Navyše som bol cudzinec a v jednom tíme môžu hrať len štyria hráči zvonku. Tréner sa ma spýtal, či chcem ostať v Amerike. Nevedel som, kde by to bolo ideálne. Následne sa ozval tréner z Ogdenu. Povedal som, že rád prídem a môžeme to skúsiť.
Zvládli ste to, že ste sa nedostali do NAHL?
– Bol som sklamaný, bolo to ťažké psychicky. Nevedel som, čo robiť. Bral som to ako jeden zo snov, pretože, ako som už spomínal, z tejto súťaže je veľmi blízko do svetového hokeja.
Kto vám pomohol adaptovať sa v Ogdene?
– Začiatky boli veľmi ťažké. Nový štát, mesto aj tím. Všetci odo mňa očakávali to najlepšie, pretože som prišiel z NAHL. Mal som byť ťahúň a najlepší hráč tímu. Opak bol pravdou. Prvý rok bol ťažký, nevedel som sa spamätať z toho odmietnutia Austinom. Zrazu to bolo, akoby som zabudol hrať hokej, ocitol som sa vo štvrtej aj piatej päťke. Nehral som tak, ako sa očakávalo. Povedal som si, že musím zabrať a do toho prišlo zranenie jedného hráča. Tréner ma posunul do druhej päťky, odohral som konečne dobrý zápas a získal som väčšiu dôveru. Potom to už išlo, našiel som svoju hru, ale chcel som skúsiť zase čosi iné.
Čo ste skúšali? Pretože v Ogdene hráte už tri roky...
– Po sezóne som si povedal, že skúsim najvyššiu americkú ligu USHL. V Dubuque Fighting Saints som sa dostal až do All-Star, ale napokon som do zostavy neprešiel. Povedali, že ma budú sledovať, ale to som už nejako nebral. Potešilo ma, že som to skoro dal, a tak som sa vrátil nazad do Ogdenu, kde som to poznal.
V predošlých dvoch sezónach ste mali vždy aspoň bod na zápas. Teraz máte po 31 zápasoch už 110 bodov, takmer štyri body na zápas. Neskutočné štatistiky. Čo sa stalo, že súťaži takto dominujete?
– Začal som na sebe makať, veľmi som chcel dokázať, že mám na to dostať sa do NCAA. Na Slovensku som patril medzi lepších, ale talent mi tu zrazu nestačil a bolo potrebné začať na sebe poriadne pracovať. Povedal som si, že keď dám päť gólov, to je málo a musím dať desať. Stále som sa chcel zdokonaliť. Netreba ich podceňovať, veď napokon to hrám kvôli sebe. Teraz mi chýba deväť gólov, aby som prekonal historický rekord celej ligy. Zistil som, že tvrdou drinou to dokážem. Body, ktoré mám, sú úžasné a upútal som aj viaceré tímy.
Zdá sa, že ste si skvele sadli so Švédom Jacobom Laurinom. Ten je druhý v kanadskom bodovaní súťaže.
– On je center a ja som krídlo. Sadli sme si od úvodu sezóny. Zo švédskej najvyššej ligy sem prišiel len preto, aby mohol ísť na školu. Som rád, že sa nám darí.
V divízii sa nachádzate na prvej pozícii, no tabuľka je poriadne nabitá. Aké sú ciele do zvyšku sezóny? Pomýšľate aj nad ziskom titulu?
– Musíme vyhrať zápasy s druhým tímom v divízii, pretože v play-off chceme mať výhodu domáceho prostredia. Musíme hrať viac kolektívne, potiahnuť sa vzájomne a pomôcť si. S Ogdenom by som sa chcel rozlúčiť v najlepšom, priniesť trofej by bola paráda.
Sú v tíme aj nejakí ďalší Európania, poprípade Slováci?
– Bol tu brankár Daniel Pavličko, no pred pár dňami odišiel domov, pretože sa chce dostať do NAHL. Možno bude chytať za HK Orange 20, takisto by si rád zahral aj na MS do 20 rokov. Držím mu palce, nech sa mu všetko vydarí.
Ogden je blízko pri Salt Lake City, resp. pri Veľkom soľnom jazere. Mali ste čas aj na spoznanie okolia? V Salt Lake City sa konali aj ZOH v roku 2002. Boli ste pozrieť olympijský areál?
– Pozrel som všeličo. Je tu nádherne, všade navôkol kopce, proste ako doma v Mikuláši. Sme vo vyššej nadmorskej výške, ten kyslík chýba a ťažšie sa trénuje. Bol som pozrieť v Park City, kde prebiehali lyžiarske súťaže. Náš štadión, v ktorom hrávame, bol dejiskom turnaja v curlingu.
Páči sa vám život v Amerike? V čom je odlišný od toho na Slovensku.
– Ľudia sú tu veľmi priateľskí. Dá sa im dôverovať, neoklamú. Je tu veľa mormónov. Veľmi veria v Boha a sobášia sa mladí.
Nazad k hokeju, pretože pred mesiacom prišla zo zámoria skvelá správa. Ako prvý hráč v histórii ligy skočíte rovno do najvyššej divízie univerzitnej ligy NCAA. Viete ľuďom na Slovensku priblížiť, o aký obrovský úspech ide?
– Podpísať z WSHL do tímu z Division I je takmer nereálne, no povedal som si, že ak budem mať tisíc bodov, niekto si ma musí všimnúť. Napokon sa mi to podarilo, som prvý hráč v histórii ligy, ktorý spravil skok do najlepšej divízie univerzitnej súťaže. Chodia hráči do tretej, ale do prvej sa ešte nepodarilo nikomu. Šanca bola priam nulová, no veril som si a som rád, že sa mi to podarilo. Keď je človek presvedčený o tom, že na to má a je dobrý, dá to. Musí na sebe robiť, bez driny to nejde.
Čo to pre vás znamená?
– Určite splnený sen, málokomu sa to zo Slovenska podarí. Vážim si, že ma podpísali. Tréner si ma prišiel pozrieť do Las Vegas, kde som sa, bohužiaľ, zranil a veľa toho nevidel. Rozprávali sme sa spolu, dohodli sme sa, naďalej sledoval moje zápasy. Mal veľký záujem. Bol a aj som z toho veľmi nadšený. Všetci mi gratulovali a blahoželali mi.
Mali by ste pôsobiť v Springfielde na škole American International College. Čo by ste však mali ešte predtým urobiť, aby ste mohli hrať NCAA?
– Majú svoje pravidlá. Už som im doručil moje vysvedčenia zo strednej školy. Najťažším orieškom bude test ACT. Je to anglický test, ktorý pozostáva z čítania, gramatiky, matematiky, chémie a fyziky. Robí to každý Američan, ktorý chce ísť na školu. Učím sa denne približne päť hodín, pretože ho musím napísať na určitý počet bodov. Štúdium je pre nich veľmi dôležité. Pre to, aby som mohol hrať hokej, budem musieť mať aj študijné výsledky, veľmi si na tom zakladajú, stačí sa pozrieť napríklad na americký futbal.
V NCAA pôsobili pred vstupom do NHL také mená ako Toews, Duncan Keith, St. Louis, Boyle, Kessel, Vanek či Pavelski. Stali sa absolútnymi lídrami svojich tímov a vyhrali aj Stanley Cup. Mierite aj vy do NHL alebo aspoň cítite, že je bližšie?
– NHL je ešte veľmi ďaleko, ale zároveň blízko. Z tejto školy by sa do nej už dalo dostať. Musím vynikať, byť medzi najlepšími. Ak bude slúžiť zdravie, veľmi rád by som sa do naj-prestížnejšej súťaže pozrel. Je to najvyšší cieľ, no ciele treba mať. Bez nich to nemá zmysel robiť. Idem postupne po schodíkoch nahor a uvidíme. Chcel by som sa hlavne hokejovo udržať v Amerike.
Máte nejaké informácie o lige?
– Občas si píšem s brankárom Adamom Húskom. Je veľmi dobrý, patrí medzi špičku a už bol aj draftovaný New Yorkom Rangers. Má na to raz v NHL chytať. Hovoril, že škola je náročná, ale ak sa budem učiť, dá sa to zvládnuť. Štúdium je dôležité, pretože ak hokej nevyjde, človek má čosi v ruke, má sa čoho chytiť. Výhoda je, že ak vyštudujem túto školu a budem hrať ligu, dvere mám otvorené v hocijakých súťažiach.
Ak by ste sa dostali do NHL, máte vysnívaný tím?
– Môj najobľúbenejší tím je New York Rangers, mám rád nórskeho hráča Zuccarella, ktorý tam pôsobí. Je nízky a do NHL sa dostal bez draftu, je skvelé, čo dokázal.
Máte obľúbeného hráča?
– Ja som vždy hovoril, že chcem byť raz najlepší na svete. Je ťažko sa porovnávať s Eichelom či McDavidom, ktorí sú moji rovesníci a hrajú NHL. Každý však má svoju cestu, ja kráčam tou dlhšou a možno bude o to krajšia. Budem sa opakovať, Mats Zuccarello je momentálne môj obľúbený hráč.
Keď sa pozriete spätne a vrátite sa do školskej lavice na ZŠ Márie Rázusovej-Mar-tákovej, čo vám prebehne hlavou? Pomysleli ste si vtedy, že raz budete riešiť detaily presunu do NCAA?
– Asi nie. Nevedel som, čo ma očakáva. NHL bola snom každého z nás. Tento jeden z týchto krokov je veľmi dobrý, som nadšený a cítim, že som blízko k tomu, aby sa mi podarilo splniť detský sen.
