Rozdávať lásku tým najbiednejším vnímala ako poslanie. „Kresťanstvo je vždy o pomoci druhým. Ak nepodám pohár vody, ak niekoho neobjímem, kto to potrebuje... sú to len slová. Ak nemáš vrúcny vzťah k človeku a empatiu, môžeš mať čokoľvek – a nemáš nič. Nie slová ani gestá, ale skutky, rozdanie, Božia láska. To napĺňa náš život a robí nás šťastnými,“ povedala Viera Perašínová. Celý život pomáhala ľuďom v núdzi. Jej krédom bolo: Máš len to, čo dáš. Zomrela 7. februára vo veku nedožitých 70 rokov.
Príbeh, ktorý sa začal pred štyridsiatimi rokmi ...
Raz mi Vierka Perašínová porozprávala jeden príbeh: „Bolo to skoro pred 40 rokmi, ešte za socializmu, vtedy nebolo vídať bezdomovcov ako dnes. Mali sme nejakú slávnosť, bola som vonku a okolo išla matka s piatimi deťmi. Pozvala som ich na čaj a na koláče. Povedala mi, že jej manžel je vo väzení, má problémy a potrebuje ísť do nemocnice. Už tam bola, ale nechceli ju operovať a poslali ju domov, lebo mala vši. Tak som ju ostrihala, otrosan vtedy nebol, použila som ocot. Každý vlas som jej vyčistila, na jednom bolo aj päť hníd, trvalo mi to od rána do večera. Potom išla do nemocnice a prijali ju. Kým bola v nemocnici, deti sme si rozdelili do rodín. My sme si zobrali dve, dve sme vtedy mali vlastné.
Asi pred desiatimi rokmi sme robili obed pre bezdomovcov a prvýkrát tam prišla aj Silvia s malým synčekom Filipom s partnerom. Uvarila som čaj z piatich druhov bylín, ktorý varím už 40 rokov, je v ňom repík aj dobrá myseľ, sama chodím na bylinky. „Vôňu toho čaju si pamätám už 30 rokov. Ako dieťa som ho u vás píjaval, “ povedal mi ten muž. Bol to syn tej panej, ktorej som kedysi vyčistila vlasy...“
Viera Perašínová bola odvtedy so Silviou v stálom kontakte a pomáhala jej, ako sa dalo. „Vierka bola úžasný človek, veľmi veľa pre nás urobila. Kiež by bolo viac takých ľudí na svete,“ povedala Silvia, ktorá vyrastala v detskom domove a je Rómka.
„Moje deti (k synovi Filipovi pribudla po čase dcéra Eny) ju volali babka a mali ju veľmi radi. Bola ako člen našej rodiny. Filip sa úplne zrútil, keď sa dozvedel, že zomrela. Chodievali k nej, nosila im darčeky. Aj mne pred Vianocami dala peniaze, aby som si kúpila čižmy a nechodila do roboty v botaskách. Jej sen bol vyzbierať peniaze, aby sme mohli prerobiť byt, aby deti mohli bývať v lepších pod-mienkach. Založila na to aj účet, čoskoro nám mali robiť podlahy, omietky... Pred Vianocami sa jej zdravotný stav zhoršil a Filip si myslel, že je to preto, že pre nás zháňa peniaze. Robil si výčitky a povedal jej, nech sa radšej byt neprerobí, len aby vyzdravela... Keď som bola za ňou v nemocnici pár dní pred smrťou, stisla mi ruku a povedala, že ma veľmi ľúbi aj moje deti. Bojím sa, že bez nej naša rodina padne...“
Otec Silviiných detí je už dva a pol roka vo väzení...
Od srdca k srdcu. Iba tak môžeme pomôcť
Vierku Perašínovú som bližšie spoznala pri aktivitách Y´S Men Klubu Liptovský Mikuláš, čo je vo význame „Klub skúsených ľudí“. Bola iniciátorkou jeho založenia ako prirodzeného pokračovania YMCA na platforme pre dospelých. Prizvala ma do tejto spolupráce. Nakoľko som vedela, čo Vierka robí i aké hodnoty vyznáva, tak som pozvanie prijala.
Posledné dva roky sme spolupracovali intenzívnejšie, a tak som mala možnosť spoznať ju naozaj veľmi zblízka. Najmä porozumieť spôsobu jej myslenia a pochopiť pohnútky jej konania. Vierka mala v sebe Božiu iskru dávajúcej lásky k blížnemu. Ona vždy potichu a vytrvalo rozdávala hmotnú i duchovnú pomoc, svoj čas, porozumenie a lásku všetkým, ktorí to v jej okolí najviac potrebovali. Nikdy nikoho nesúdila. Neposudzovala ani okolnosti, ktoré týchto ľudí dostali do ich nepriaznivej životnej situácie. V každom videla iba človeka, Božieho tvora, svojho blížneho. A tak pomáhala, rozdávala sa. Stále a neúnavne, často na úkor seba.
Chcela nasýtiť hladných bezdomovcov, chcela pomôcť raneným rodinám a ich deťom. Najdojemnejšou bola jej pomoc rodine pani Silvie a jej dvoch detí. Volali ju „babka“.
Myšlienku pomoci pre druhých „mala v hlave“, žila ňou. Keď dávala, bolo to často to biblické dávanie nie z prebytku, ale dávala všetko. Hoci si potom sama musela požičať. Vždy ale pomáhala s úsmevom a s láskou. Verila, že práve láska môže týchto ľudí zachrániť.
Nikdy nezabudnem, ako sa zamyslela, keď hľadala najlepšie riešenie pomoci a potom vždy povedala: „Od srdca k srdcu. Iba tak môžeme pomôcť.“
Svoje kresťanstvo naozaj žila. Nebolo v tom nič okázalé. A svojou láskou k blížnym zapaľovala aj okruh svojich priateľov. Niektorí z nich sme sa do jej ušľachtilých aktivít zapojili v činnosti ypsilon klubu. Bránila sa oceneniam, hovorila: „Je veľa iných, ktorí si to zaslúžia viac“. Nevyžadovala ani pozornosť pre svoje zdravotné problémy v poslednom období. Až do konca iba poukazovala na potrebu pomáhať ľuďom v núdzi. A to je vždy beh na dlhé trate, kde je cieľ ďaleko. Slovami Milana Rúfusa „je to mnohokrát skôr o dosahovaní ako o dosiahnutí.“
Pomôcť naprávať „polámané krídla,“ to bolo jej veľké poslanie medzi nami. Či sa jej to darilo? Určite áno. Získala viacero ocenení. Top čin ľudskosti 2017 od Rady mládeže Žilinského samosprávneho kraja, na ktoré sme ju z ypsilon klubu nominovali, bolo posledným z nich.
Najväčším ocenením jej pomoci druhým sú však srdcia ľudí, ktorých sa dotkla, oslovila a zmenila, spomienky mnohých vďačných ľudí, ktorým nezištne pomohla. Pomáhala a žala čriepky radosti a návratu ľudskej dôstojnosti. Mala som tú česť byť spolu s ostatnými členmi ypsilon klubu pri tejto vzácnej žene, útlej a krehkej, a zároveň tak silnej. Bolo to obohacujúce. Ďakujeme. Vierka, budeš nám veľmi chýbať.
Za členov „Y“ klubu Anna Rašiová, sekretárka klubu
Trápili ju krivdy spáchané na Židoch počas holokaustu
Viera Perašínová často nosila na krku prívesok s Dávidovou hviezdou. „Trápili ju krivdy spáchané počas vojny na našich židovských spoluobčanoch. Nosila v sebe presvedčenie, že sme dlžní odčiniť napáchané zločiny a že má zmysel o nich hovoriť, aby sa nikdy neopakovali,“ povedala Zuzana Nemcová, ktorá sa s ňou stretávala, keď pracovala ako historička v Múzeu Janka Kráľa, ktoré spravuje aj mikulášsku synagógu.
„Vierka milovala ten majestátny priestor, v ktorom sa možno dotýkať minulosti a načúvať jej odkazom súčasnosti a zároveň komunikovať so všetkým, čo nás presahuje. Nech ju čokoľvek trápilo, mala som pocit, že v synagóge vždy pookriala. A keďže bola vždy plná entuziazmu, plánov a nápadov, z duchovnej spriaznenosti sa zrodilo nielen naše priateľstvo, ale aj plodná spolupráca.
Na pôde synagógy a Múzea Janka Kráľa sme tak spolu pripravili množstvo kultúrnych, vzdelávacích a spomienkových podujatí. Azda najväčším z nich bola séria podujatí pri príležitosti 70. výročia konca 2. svetovej vojny a oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Vierka v sebe dlho nosila ideu tryzny za mikulášske obete holokaustu a práve pri tejto príležitosti sa ju podarilo zrealizovať. V synagóge vtedy v priebehu mesiaca odznelo všetkých 885 mien mikulášskych Židov, ktorých odtransportovali do koncentračných táborov,“ zaspomínala Z. Nemcová.
V. Perašínová zorganizovala aj niekoľko brigád na bývalom židovskom cintoríne, kde je dnes park. Oslovila bezdomovcov, ktorí sa chopili lopát, hrablí a fúrikov, zbierali odpadky, hrabali lístie. Ešte vlani spolu s nimi a manželom brigádovala aj ona, hoci už bola vážne chorá. Roky sa usilovala, aby na tomto mieste vybudovali aspoň skromný pamätník s tabuľkou, že tu kedysi bol židovský cintorín. Bola presvedčená, že sme to mikulášskym Židom dlžní. Spolu s manželom sa zúčastnila aj na prvom ročníku Pochodu Vrba -Wetzler, ktorý sa koná na počesť dvoch slovenských Židov, ktorí v roku 1944 utiekli z koncentračného tábora Osvienčim a prví podali správu o tom, čo sa dialo v tábore smrti.
