RUŽOMBEROK. Púta pre svoju opustenosť, hoci by si zaslúžila viac ako čakať, kým ju náletové kroviny a čas úplne vymažú z povrchu zemského.
Dopátrať sa k podrobnostiam o majiteľoch a fungovaní vápenky nie je jednoduché. Už na pohľad ide o nevšednú stavbu dokumentujúcu medzivojnový priemysel u nás. Ružomberská vápenka nie je kultúrnou pamiatkou, zákon ju žiadnym spôsobom nechráni. Na Slovensku pritom nezostalo veľa podobných stavieb, ako je to u susedov v Českej republike.
Vlastne sa ich zachovalo málo. Okrem tej ružomberskej zostali torzá priemyselných stavieb na pálenie vápna v Kysaku a pri Klátovej Novej Vsi. Zachovala sa aj vápenka pri Nemeckej, tá ale z úplne iného dôvodu.
Mala by získať svoje miesto v histórii
Na pozoruhodnú stavbu pri Ružomberku nedávno upozornili aktivisti z platformy Čierne diery.
„Horninu z tunajšieho lomu využívali v minulosti nielen ako surovinu na pálenie vápna, ale aj ako obľúbený stavebný kameň. Je v murive a v sokloch viacerých starších obytných domov v Ružomberku, najmä tých z prvej polovice 20. storočia. Kameň použili aj pri terénnych úpravách a oporných múroch na niektorých uliciach,“ opisujú aktivisti.
Krásne tehlové komíny v Ružomberku si podľa nich nezaslúžia, aby odišli do zabudnutia bez povšimnutia, vápenka pri Ružomberku by mala získať svoje miesto v histórii.
Chceli z nej technickú pamiatku
Ružomberská vápenka dnes pustne. Pokope ju drží kumšt stavebných majstrov, ktorí komíny postavili tak, aby odolali času a počasiu. Ale nie naveky. Svoje urobili aj železné obruče okolo veží.
„Stavbu sme v minulosti chceli vyhlásiť za technickú pamiatku,“ povedal Radislav Kendera, bývalý viceprimátor mesta Ružomberok a znalec miestnej histórie.
„V minulosti patrila vápenka mestu, sídlili tam drobné prevádzky. V archívoch sme k nej takmer nič nenašli a ak sa niečo podarilo, bolo to veľmi málo,“ povedal. Vápenka bola v prevádzke do 70. až 80. rokov minulého storočia. Neskôr v jej areáli fungovala napríklad aj parketáreň.
Predajca vápna Ján Floch Páleník
V roku 2014 vyšla obsiahla monografia ružomberských mestských častí Biely Potok a Vlkolínec. Jej zostavovatelia sa venovali aj neprehliadnuteľnej vápenke.
Vápencové podložie v chotári Bieleho Potoka využívali obyvatelia na ťažbu stavebného materiálu. Ťažba podlieha súhlasu a povoleniu magistrátu mesta.
Vlkolínec medzi najkrajšími európskymi destináciami Čítajte „Pamätali na to aj členovia účastinárskej spoločnosti, ktorá v roku 1883 pripravovala založenie a stavbu továrne na drevovinu a od mesta si na 30 rokov prenajala pozemky aj s právom bezplatnej ťažby stavebného kameňa a piesku na mestských pozemkoch a súhlas na vypálenie vápna. Nie vždy to ale rešpektovali samotní obyvatelia Bieleho Potoka a viacerí boli za to aj úradne stíhaní. Ťažili živelne, podľa vlastných potrieb.
V roku 1937 si vybavil živnostenské oprávnenie na pálenie a predaj vápna Ján Floch Páleník, zakrátko ale zomrel. Na svojom pozemku v lokalite Paučino v katastri Ružomberka on alebo jeho deti postavili vápenku, ktorú neskôr prevzal syn Viktor.
V roku 1953 ju štát znárodnil a previedol do správy národného podniku Cementáreň Viliama Širokého v Lietavskej Lúčke a neskôr do správy Mestského národného výboru Ružomberok,“ spomínajú autori monografie.
