Zaútočil na ďalšie citlivé miesto. Prišla o životnú istotu, o prácu. Avšak ani táto rana ju nezastavila. Priviedla ju k skúsenosti, že jedny dvere sa zatvoria preto, aby sa otvorili druhé. Učiteľka, novinárka, etikoterapeutka a astrologička v jednom sa dotkla mnohých príbehov. MY sa teraz dotýkame jej...
S úsmevom spomíname na obdobie, keď pracovala v redakcii. V päťdesiatke precvičovala jogu, študovala, venovala sa astrológii, zasväcovala nás do tajov horoskopu.
Miestami šokovala svojím nadhľadom, inokedy zas dávala odpovede, ktoré nás privádzali do rozpakov. Vnímali sme ju ako vášnivú hľadačku pravdy. Vždy, keď sa niečo udialo, nám pripomenula, že treba nájsť príčinu, prečo sa nám to deje.
„Chce to odvahu. Minulosť, pokiaľ nie je prijatá, sa nás vždy dotkne. Je to ako s vlakom a s vagónmi, ktoré sú jeho súčasťou. Nie sme odtrhnutý vozeň,“ hovorievala Dagmara Sarita.
Vizitka
Dagmara Sarita Poliaková robila redaktorku, je autorka dvoch kníh, cvičiteľka jogy, lektorka etikoterapie, astrologička a k tomu matka, dcéra a stará mama v jednom balíčku. Žena, ktorej život nadelil situácie, v ktorých potrebovala prejaviť silu a vôľu žiť. Človek, ktorý vie o smrti svoje a hovorí o nej s úsmevom a pochopením. V Prešove na univerzite vyštudovala učiteľstvo s aprobáciou slovenčina-francúzština. Neskôr si rozšírila vzdelanie o ďalší odbor – špecifickú prípravu dievčat a doktorandské vzdelanie získala vďaka práci o detskej joge. Učila na základnej škole, robila zástupkyňu, milovala písať a keď začiatkom milénia vyhrala konkurz do regionálnych novín, odišla zo školstva. Dnes je z nej aktívna dôchodkyňa, ktorá sa odpočívať nechystá.
Na druhej strane diktafónu
Viac-menej sme ju postavili pred hotovú vec. „Tááák, a teraz si to odskúšaj z druhej strany! Chceli by sme o tebe napísať.“
Prijala to a pozvala nás k sebe domov do Pribylina. Prišla nás počkať na rázcestie, aby sme k nej trafili. Popri nej kráčala jedenásťročná fenka Sára. Robí jej spoločnosť už sedem rokov. Verný pes, ktorému dala šancu žiť aj po tom, ako ju pred rokom pohryzol.
„Radili mi, aby som ju dala utratiť. Nemohla som, veď je moja parťáčka. Bola som si vedomá svojej chyby. Prežívala falošné tehotenstvo, bola precitlivená a ja som nasilu chcela niečo urobiť. Ruka sa zahojila, Sára žije ďalej.
Pochopiť príčinu, prečo sa to udialo, bolo oslobodzujúce,“ povedala súcitne.
Chvíľu sme pozorovali psa. Bol pokojný, ani náznak agresivity. Behal okolo nás, vrtel chvostom a tešil sa. Daška bola na okamih mierne neistá svojou pozíciou, zároveň však rada, že teraz stojí na druhej strane ona. Nie ako redaktorka a tá, čo sa pýta a zaujíma, ale ako žena, ktorá rozpráva svoj príbeh pretkaný smrťou blízkych, životnou múdrosťou, ale aj činorodosťou.
Tešila sa na pôst
Popri tom, ako Daška rozprávala, mixovala smoothie. Stretli sme sa totiž v predpôstnom čase. „Pripravujem sa na pôst. Pre mňa je o živej strave, chcem piť ovocné a zeleninové šťavy, ale keď si telo vypýta aj čosi iné, nebudem klásť odpor. Treba ho počúvať, dať mu, čo potrebuje, bez výčitiek, že sme porušili dohodu.
Pôst nie je o odriekaní, beriem ho ako fyzickú a mentálnu očistu tela. Pre mňa je to čas duchovného stíšenia, ktorý rešpektovali naši predkovia,“ hovorí. Už niekoľko rokov po sebe sa drží tradície a čerpá z neho benefity pre svoju fyzickú aj duševnú pohodu.
Som hrdá na svoje bohaté sivé vlasy Čítajte Smrť si pýta požehnanie
Osud nadelil Dáške životné situácie, v ktorých potrebovala prestať klásť odpor a nájsť cestu von zo smútku a z toho, čo nedokázala ovplyvniť. Šťastný rodinný život jej pred dvadsiatimi siedmimi narušila choroba najstaršej dcéry. „Mala nádor na maternici. Keď poslednýkrát vydýchla, bola som pri nej. Krátko pred smrťou som si uvedomila, že ju musím pustiť a dať jej akoby rodičovské požehnanie na druhý svet.
S Mirkou sme prežili šesť mesiacov na detskej onkológii. Veľa som sa rozprávala aj s inými mamičkami a prežívali sme tú chvíľu, keď duša mala opustiť telo, podobne,“ rozpráva Daška, ktorá napísala o živote na detskej onkológii knihu S tebou, Mirka. „Bol to taký náš spoločný projekt,“ dodáva.
Narazila na úplné dno
Po smrti dcéry jej robil oporu manžel. O štyri roky si „zubatá“ prišla aj po neho.
„Zrútil sa mi svet. A keď som dostala výpoveď ako učiteľka, bolo to fakt ťažké. Narazila som na dno. Otázky, ako to finančne zvládnem uživiť seba a dve dcéry a čo idem robiť, ma ťahali dole. Vtedy som získala skúsenosť neklásť odpor. Pretože akoby z neba prišla ponuka do inej školy, kde som sa stala zástupkyňou. Otvorili sa mi dvere. V tej najhoršej situácii to najideálnejšie riešenie.“
Ženy nášho rodu – deväťdesiatročná maminka, dve dcéry, štyri vnučky a Daška Sarita. (zdroj: Archív (DSP))S osudom na jednej vlne
Na konci deväťdesiatych rokov cítila, že situácia v školstve jej nevyhovuje. Pohrávala sa s myšlienkou, že odíde. Osud zasiahol priamo na ulici. „Pani učiteľka, pani učiteľka,“ kričal na ňu jej žiak na ceste. „Vy rada píšete, chcete ísť na konkurz do novín?“
Daška poslala životopis a pozvali ju na pohovor. „Súčasťou bolo aj písanie diktátu. Marek už vtedy robil v redakcii a práve on mi ho diktoval. Občas sa na tom zasmejeme, že donedávna šéfredaktor mi diktoval diktát,“ rozpráva s úsmevom.
Aktívna dôchodkyňa
V príjemnej atmosfére pokračujeme v rozhovore. Sedíme v kuchyni, kde Daška prikladá do pece. Na nej uvarila šošovicovú polievku, ktorou nás pohostila. Po obede, pri ktorom sme sa spoločne pomodlili a poďakovali, pozeráme do ohňa. Je zdrojom tepla jej domova a prislúcha aj k nej samotnej. Na otázku, ako trávi dôchodkový vek, si úlohu vymeníme. Opýta sa na dátum narodenia a ťuká ho do počítača. Odrazu pred nami odkryje náš osud vpísaný do hviezd.
„Robím astrologické rozbory. Spájam ich s etikoterapiou, ktorá ide do hĺbky toho, čo sa nám deje v živote. Keď nájdeme príčinu a chceme veci prijať aj zmeniť, môžeme. Viete, že máte tento rok v osude hojnosť? Že treba prijať svojich rodičov presne takých, akí boli a sú? A peniaze potom prídu akoby samy?“ opýtala sa.
Učiteľka školy života
Jej vášeň sa tak trochu preniesla aj nás. Pochopiť svoj osud, ktorý žijeme v súlade s planétami, neraz z ľudského pohľadu krutý a bolestivý, pomohla práve naša bývalá kolegyňa. Dagmara Sarita Poliaková je už v dôchodku, no stále aktívna autorka.
Má rozpísanú knihu 21 dní o živote a smrti, pravidelne píše na svoj blog na sme.sk, niekedy pošle čosi aj nám, no hlavným zdrojom dôchodkovej radosti sú pre ňu astrologické rozbory s etikoterapeutickými vhľadmi. Aj preto, čím Daška prešla, sa stala pre ľudí „učiteľkou života“. Ona síce tvrdí, že ľuďom nepomáha, no my vieme, že jej slová dokážu druhých povzbudiť aj motivovať.
Autor: Gabriela Hlinčík
