LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Čerstvý štyridsiatnik Pavol Hurajt zaskočil športový svet počas ZOH 2010 v kanadskom Vancouveri. V pretekoch s hromadným štartom vybojoval nečakanú bronzovú medailu. Výbornú výkonnosť preukazoval počas celého podujatia. V šprinte bol siedmy a vo vytrvalostných pretekoch skončil na 5. priečke. Momentálne si užíva športový dôchodok, no na pohyb nezabudol. V drese TJ Pribylina, účastníka I. triedy Liptovského futbalového zväzu, načne túto jar tretí rok na zelených trávnikoch.
Ako sa olympijský medailista dostal k dedinskému futbalu?
– Už ako žiak som hrával za Štrbu, kde trénoval žiacke družstvá môj otec. Bola to všeobecná športová príprava vo forme futbalu, bicykla, turistiky, posilňovne, beh a beh na lyžiach. Bol som aj členom folklórneho súboru. Snažili sme sa pripravovať všestranne. Neskôr sme si vybrali šport, na ktorý sme sa špecializovali.
Kopli ste si do lopty aj počas profesionálnej kariéry?
– V Štrbe som pokračoval aj v doraste. Hrával som prvú triedu, tzv. horskú ligu. Keď som mal 15 – 16 rokov, musel som sa rozhodnúť. Vybral som si bežecké lyžovanie, resp. biatlon a podarilo sa mi dostať do reprezentácie. Futbal je kontaktný šport a riziko zranenia je vysoké. Od zelených trávnikov som sa musel na dlhú dobu odmlčať. S chalanmi sme počas profesionálnych biatlonových rokov hrávali futbal na sústredeniach v rámci rozcvičky alebo voľnejšieho tréningu. Biatlonový kolotoč mi ani nedovolil priblížiť sa k futbalu.
Slovensko vymenil za Slovinsko Čítajte Hráte za Pribylinu. Prečo obliekate dres práve tejto podtatranskej dediny?
– Po ukončení profesionálnej kariéry som si dal pauzu, potreboval som si oddýchnuť. Štrba hrala IV. Ligu, na ktorú som fyzicky mal, no technicky určite nie. Pribylina bola jasnou voľbou, pretože tam čiastočne bývam. Chodím si zahrať a to hlavne, keď ich je málo. Pred mesiacom som oslávil štyridsiatku, a tak sa do toho veľa nehrniem. Hlavne si chodím zahrať, zabaviť sa a vyplniť voľný čas športom. Je to veselšie, akoby som mal ísť sám behať na dve hodiny do lesa.
Ako sa na vás pozerajú spoluhráči alebo súperi? Vnímali vás hlavne po výmene lyží za loptu ako medailistu spod piatich kruhov?
– Niektorí viac, niektorí menej. Som športovec rovnako ako oni, nerobím žiadne rozdiely. Neviem ako ma vnímajú chalani v šatni, no ja som sa vždy snažil byť člen kolektívu. Priznám sa, hrávam aj za veteránov v Štrbe. Hlavne hrávam, aby som nepribral. Chcem byť v športe stále aktívny. Som rád, že som sa k futbalu vrátil.
J. Gereková o konci kariéry: „Tak som to cítila...“ Čítajte Lepšie ste sa teda cítili na lyžiach ako v kopačkách?
– Samozrejme. Lyže sú úplne iné. Moja futbalová technika nie je najlepšia, občas sa mi lopta od nohy odrazí ako od betónu. Je to trošku zaujímavé, ale snažím sa.
V biatlone ste bojovali sám za seba, no futbal je kolektívny šport. Vnímate rozdiely aj v tomto smere?
– Je to tak, v tréningoch aj pretekoch som išiel sám za seba, spoľahnúť som sa mohol len na svoj výkon. Možno aj preto som poškuľoval po futbale. Predsa je tam kolektív a s tým spojená sranda.
Aký post zastávate?
– Zatiaľ mám ešte akú-takú kondičku, takže hrávam v zálohe. Stíham sa zapojiť do útoku a aj viem pomôcť pri bránení.
Pribylina je pred jarnou časťou na poslednej priečke. Kde je problém?
– Keď som prišiel k týmto chalanom, hrali piatu ligu a mužstvo bolo veľmi kvalitné. Je fajn, že v tíme hrajú domáci hráči, žiadni cezpoľní. Nielen v Pribyline, ale aj v ostatných dedinách sa pasujeme s nedostatkom mladých chalanov. Je ich čoraz menej a doplnenie mužstva je nulové. Hráči starnú v klube a kvalita ide dole, pretože niektorí končia a zároveň aj starnú. Je to síce na rozpadnutie, no stále sa vieme dať dokopy. Zabojujeme a verím, že prvú triedu zachránime.
Čo robí Pavol Hurajt po kariére a mimo dedinského futbalu?
– S manželkou máme kolibu, resp. reštauráciu a máme čo robiť. Mám zamestnanie a spomínané voľné chvíle vypĺňam futbalom. Nemôžem so športom úplne skončiť. Telo si naďalej vyžaduje pohyb a mám vybudované návyky.
Nechystáte návrat k biatlonu v úlohe trénera?
– Pred asi dvoma rokmi som dostal ponuku na post trénera mužskej reprezentácie. Odmietol som, pretože dlhé roky som bol väčšinu času mimo domova. Chcem byť doma, venovať sa rodine. V úlohe kouča by som bol na tom rovnako ako počas kariéry, čiže trištvrte roka na sústredeniach a pretekoch.
M. Spodniak: „Tvrdou drinou môžem dokázať všetko.“ Čítajte Slovenský biatlon síce získal na ZOH v Pjongčangu zásluhou Kuzminovej tri cenné kovy, no na nedávnom národnom šampionáte bolo nastavené zrkadlo. Účasť nebola príliš veľká, na štarte boli len tri ženy.
– Porovnal by som to aj s pribylinským futbalom. Vieme, že mládeže je málo, ťažko sa hľadajú talenty. Neprichádzajú mladí a tím sa nedopĺňa, konkurencia nerastie. Rovnaké je to aj v biatlone. V mužskej kategórii sú to, až na výnimky, 30-roční chlapi. Mužský aj ženský biatlon potrebuje osem kvalitných pretekárov. Štafeta musí byť plne funkčná a v prípade zranenia a choroby nesmieme byť zaskočení. Je problém so systémom športu.
Nie je škoda, že v Liptove nie je bežecký alebo biatlonový areál?
– Určite áno, no najprv treba nájsť žiakov a talenty. Následne treba vybudovať podmienky. Ide to ruka v ruke, ale je to na niekoľko hodín rozprávanie. Nejde len o biatlon, ale aj futbal, cyklistiku alebo atletiku. Žiaľ, mladých nevychovávame.
Začínali s dvomi pármi rukavíc, teraz ich rešpektujú v Európe Čítajte Je spomienka na osem rokov starý bronzový Vancouver stále čerstvá?
– Samozrejme, je to olympijská medaila a na to sa nezabúda. Spomienky sa mi vrátili, aj keď som bol teraz v Pjongčangu. Sú to vnútorné pocity. Nie je to každodenné, ale pri príležitostiach, ako sú rôzne spoločenské akcie alebo odovzdávanie cien, samozrejme, áno. Čas plynie a ja sa viac zameriavam na súčasnosť ako minulosť.
Určite ste si obľúbili nejakú biatlonovú destináciu. Máte aj svojho dedinského futbalového favorita?
– Vancouver je, pochopiteľne, číslom jedna. Ihriská v Liptove sú na dobrej úrovni, podmienky sú slušné aj v útrobách, ale zatiaľ nemám nejakého favorita. Tam, kde sa vyhráva, je to obľúbené a keď sa nedarí, dobré spomienky nie sú. V Hubovej som dal prvý gól za Pribylinu, dva dni pršalo a bolo to úplne premočené. Je to paradox. Slnko a Vancouver priniesli bronz, Hubová a dážď prvý gól.
