PRIBYLINA. Stretnutie so žiakmi nad knihami, ktoré napísala, Dagmaru vrátilo do školy, v ktorej dvadsaťšesť rokov učila.
„Znovu som pozerala do tých veľkých očí detí, ktoré ma počas učiteľovania fascinovali svojou zvedavosťou, dychtivosťou. Pani učiteľka síce konštatovala, že ani nedýchali, ale ja mám pocit, že sme spolu dýchali jedným rytmom,“ povedala.
Stretnutie nad knihami bolo príležitosťou aj pre ňu pozrieť sa na to, akou rôznou cestou sa jej knihy rodili. Prvú vydala pred viac ako dvadsiatimi rokmi a minula na ňu, ako sama hovorí, habadej papiera.
Veľa zošitov
„Písala som ju totiž celý rok a klasicky perom do zošita. Boli to viac-menej moje zápisky z pobytu na detskej onkológii a nemala som zámer zo zápiskov stvoriť knihu. Osud to však chcel inak, a tak mi prišiel do života vydavateľ, ktorý mal v pláne o mojom pobyte s onkologicky chorými deťmi urobiť knihu. Vtedy som už mala niekoľko zošitov zapísaných, a tak som mu ich dala.
Usúdil, že príbehy chorých detí chce vydať, ale požadoval, aby mu ich Dagmara dala napísané na písacom stroji. Priateľka sa ujala tejto úlohy. Ďalšie dievčatá jej texty potom prepísali do elektronickej podoby, vytlačili a poslali ich na korektúru. Kým kniha S tebou, Mirka... vyšla, spotrebovala veľa papiera.
„Ďalšiu knihu som už písala do počítača, a tak do vydania šla pomerne rýchlo. Žiaden papier navyše, všetko sa robilo, opravovalo, graficky upravovalo v elektronickej podobe. Potom vyšla v tlačenej knihe a rozprávala rôzne príbehy ľudí najmä z Liptova,“ povedala.
Ďalšie knihy už ani papier nepotrebujú. Ako e-booky sa dostávajú veľmi rýchlo k čitateľovi. „S pribylinskými učiteľkami sme však konštatovali, že kniha v papierovej podobe má niečo do seba. Okrem toho, že si ju môžeme reálne ohmatať a listovať v nej, krásne vonia. Papierom, tlačou a písmenkami.“
Cvičili a vymýšľali
Stretnutie spisovateľky s deťmi nebolo len o knihách. Najmä s prvákmi a druhákmi, teda tými najmenšími sme si zacvičili rukami, aby prepojili obe hemisféry, a potom začali vymýšľať rozprávku o rodine. Jeden žiak – jedna veta.
Stretnutie so žiakmi sa uskutočnilo na pozvanie riaditeľky školy Jely Stračiakovej a učiteliek ročníkov 1. až 4. Jedna z nich, Iveta Harichová Čičvarová skonštatovala, že stretnutie bolo úžasné.
„Potvrdzujem, bolo mi medzi deťmi a v rozprávaní o knihách úžasne.“
Život Saritu viedol po učiteľských chodníčkoch. Kedysi aj v súčasnosti Čítajte
