Ľudmila Štrkolcová, jedinečná a výnimočná osobnosť, nás opustila v sobotu 17. marca dožijúc sa 82 rokov. Pochovali ju v rodnej Závažnej Porube.
Takých ako ona naozaj nebýva veľa. Vždy ju viedla túžba slúžiť druhým a pritom nemyslieť na seba.
Jej životnú filozofiu najvýstižnejšie a najpresnejšie vyjadrujú slová, ktoré neraz pripomenula: „Krásny je život, ak šíriš dobro a radosť. Do hrobu si každý zoberie iba to, čo za života dokázal rozdať druhým.“
Pre tieto hodnoty a životné postoje sa patrí, aby neupadla do zabudnutia a v zarmútených srdciach najbližších, priateľov, susedov a známych hlbšie ako smútok zostal pocit hlbokej vďačnosti a uznania.
Oživila zabudnuté piesne
Nezabudnuteľná pamiatka zostane na jej pedagogickú, verejnú, kultúrnu i osvetovú činnosť v Trenčíne, Liptovskom Mikuláši, Závažnej Porube. Veď nežila len prácou učiteľky slovenského jazyka a starostlivosťou o svoju rodinu. Rozdávala sa po celý život všade tam, kde bola potrebná.
No vari najviac zo svojej neobyčajnej energie venovala folklóru. Stála pri kolíske viacerých detských súborov, nadšením dokázala osloviť domácich nositeľov tradícii, viedla ich po organizačnej i umeleckej stránke, vytvárala materiálne podmienky pre prezentáciu umenia našich predkov, šila kroje, zhromažďovala folklórny materiál, vyrábala potrebné starosvetské rekvizity.
Oživila zabudnuté piesne a uchovala v pamäti času mnohé zvyky a tance. Vytvorila množstvo choreografií, folklóru dala svojrázny a autentický umelecký tvar. Za viac ako 60 rokov usilovnej práce nadchla stovky tanečníkov, muzikantov, spevákov.
Mnohí jej odchovanci pokračovali na konzervatóriu, na Vysokej škole múzických umení, uplatnili sa v SĽUK-u, Lúčnici a mnohých špičkových slovenských súboroch, či už ako tanečníci, alebo choreografi.
Z Liptova odišla na východ
Narodila sa v januári 1936 za treskúcej zimy v Jambrichovie dome v Závažnej Porube. Otec Ján Vaško tu pôsobil ako učiteľ a kantor. Lásku k deťom, piesni, spevu a učiteľskému povolaniu zdedila po svojom otcovi.
Všetci sme raz boli deťmi, ale nie všetky deti majú rovnaký osud. Ten Ľudkin nebol jednoduchý od samotného začiatku. Keď ju otec ako trojročnú vyfotografoval vo vysokých čižmách pred školou, jej mama už ležala na smrteľnej posteli. Pochovali ju na porubskom cintoríne v Brestovej.
Vnučky sa ujala stará mama v Hankovciach na východnom Slovensku. Aj po rokoch rada spomínala na Hankovce. Bola to dedina plná folklórnych tradícií, kopa spevákov, tanečníkov, muzikantov... A to ju oslovilo na celý život. Ak múdry básnik povedal, že všetko dôležité pre človeka sa začína v detstve, tak pre ňu to platilo dvojnásobne.
Koniec vojny a zmena režimu znamenali pre rodinu Vaškovcov „vandrovačku“ Slovenskom. Bývali a pôsobili v Čabradskom Vrbovku, v Uhrovci. Tu Ľudmila ukončila základnú školu a prihlásila sa na pedagogickú školu v blízkom Trenčíne. Na internáte bývala s dievčatami z kraja myjavského, trenčianskeho, z okolia Nového Mesta a tak nečudo, že o spev a tanec nebola núdza.
Dievčatá spievali a tancovali podľa toho, ako sa tancovalo doma. Či môže byť lepšia škola folklóru ako tá, čo tanečnica absolvovala po večeroch a voľných chvíľach?
Veľmi chcela tancovať v súbore Trenčan, ale čo robiť, keď to bol súbor pri gymnáziu a študentov z iných škôl ne-brali? A tak sa stalo to, čo sa stalo. Človek predsa nemôže čakať na príležitosť, musí hľadať a sám tvoriť priestor pre svoju záľubu.
Ambiciózna mladá učiteľka založila v roku 1956 svoj súbor. Skupinku tancujúcich detí pomenovala Radosť a radostné bolo i prvé verejné vystúpenie pre rodičov. Byť pracovitý a snaživý je však málo, treba byť i zaťatý, prezieravý, cieľavedomý a hlavne učiť sa od tých, čo to vedia. Človek si môže obľúbiť iba to, čo pozná. Umeniu viesť súbor sa priučila aj v súbore Družba v Trenčíne, kde ako sólistka tancovala a spievala.
Zakladateľka Ďumbiera
V Trenčíne sa zoznámila i so svojím „vyvoleným“, ako ináč, pri tanci a na lyžiach. A tak sa roku 1962 vydala a nová rodina sa presťahovala do Liptovského Mikuláša, lebo manžel Vladimír, ako vojak z povolania, zasa „dostal rozkaz“ tu učiť na vojenskej škole.
Výber základnej školy rodičia zvažujú oveľa dôslednejšie Čítajte Rezká učiteľka začala pôsobiť v Okoličnom a čo nevidieť, s podporou a pomocou riaditeľa školy, založila aj na tomto mieste detský folklórny súbor menom Poludnica. Kronika školy zaznamenala, že 90 percent tanečníkov tvorili deti zo Závažnej Poruby.
Potom sa jej narodili deti, Janka v roku 1963, Vladko v 1966 a Juraj v roku 1967. Keď deti odrástli, nastúpila na I. ZŠ v Liptovskom Mikuláši.
Tu v roku 1968 „povila“ svoje ďalšie dieťa – Detský folklórny súbor Ďumbier. A ako sa patrí, začala od začiatku. Príbeh tohto súboru, ktorý viedla nielen ako umelecká, organizačná vedúca a choreografka, ale aj ako krajčírka krojov a práčka v jednej osobe, dorástol v tomto roku na rovných 50 rokov.
Videla do detskej duše
Pred dvomi rokmi, keď oslávila okrúhle životné jubileum, z úprimnosti duše povedala slová, ktoré sme si uchovali v pamäti a reprodukujeme ich v plnom znení.
„Folklór sa stal mojím osudom. Naplnil sa môj sen, stavala som na tom, čo som vedela o ľudovom umení minulej doby. Deti sú múdre a vedia to, čo my iba tušíme. Za tie roky jednoducho vidím do hĺbky detskej duše a s deťmi radostne sprítomňujem posolstvo dávnych čias, lebo ma to baví a má to zmysel. Za tie desiatky rokov som všeličo skúsila, všeličo nacvičila, všeličo nepoznané objavila, oživila a môžem povedať, že v mojom veku má človek právo aj spomínať, nielen na stovky tanečníkov, ale i na muzikantov.“
Stovky folkloristov, spevákov, tanečníkov, predstavitelia obce Závažná Poruba, mesta Liptovský Mikuláš, príbuzní, priatelia a známi vyprevadili v piatok 23. marca do večnosti učiteľku hodnú tohto mena, oduševnenú folkloristku.
