LIPTOVSKÉ SLIAČE. Jednou zo zaujímavostí najväčšej liptovskej dediny je školský majáles alebo juniáles. Je to veľkolepá oslava konca školského roka, oslavujú ho najmä deviataci a deviatačky, ktorí sa takto slávnostne lúčia so školou. Tradícia juniálesov má v Liptovských Sliačoch najmenej storočnú tradíciu. V rámci tradičných obyčajových slávností ide na Slovensku o raritu.
„Čo sa týka variabilnosti zastúpenia viacerých obradových aktivít v rámci slávnosti, táto školská slávnosť a stav, v akom sa v Liptovských Sliačoch nachádza, nemá na Slovensku obdobu a porovnateľnú verziu,“ povedala autorka výstavy Margita Jágerová, ktorá pochádza z Likavky a v súčasnosti pôsobí ako vedúca Katedry etnológie a folkloristiky Filozofickej fakulty na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
Zábava pod holým nebom
Fenomén sliačanských juniálesov, po starom majálesov, spracovala etnologička aj vo forme výstavy, ktorú nedávno otvorili v priestoroch Čierneho orla Liptovského múzea.
Prečítajte si tiež: Nová ceste medzi obcami ľuďom výrazne skráti trasu Priestory výstavy o sliačanskom majálese voňajú čečinou. Nie je to náhoda, pretože prírodný parket, kde žiaci tancovali, v minulosti vystlali čečinou, vytvorili dve kolieska, jedno pre deti a druhé pre dospelých. Okolo tanečnej plochy umiestňovali malé smrekové stromčeky ozdobené stužkami. Tie nesmú chýbať ani dnes.
Termín majáles v minulosti označoval tanečnú zábavu pod holým nebom, ktorá sa konala v máji.
„Zvyčajne ju organizovali mládenci, prípadne hasiči alebo niektorý iný spolok. Majálesy usporadúvali aj školy pri príležitosti ukončenia školského roka a zloženia záverečných skúšok. Okrem tanečnej zábavy určenej nielen pre žiakov, ale i rodičov a príbuzných, bývali jeho súčasťou aj divadelné predstavenia či program v podaní žiakov,“ vysvetlila Jágerová.
Prečítajte si tiež: Sliačanka patrí medzi najznámejšie a najstaršie kolektívy na Slovensku Koncoročná slávnosť žiakov sa označovala pôvodne ako majáles, pretože žiaci končili školský rok v máji. Až s predĺžením školskej dochádzky sa posunul aj koniec roka na jún, preto sa slávnosť premenovala na juniáles. Oba názvy teda označujú to isté, staršia generácia hovorí majáles, mladšia juniáles.
Na juniáles sa dlho pripravujú
Aj dnes sa sliačanskí žiaci na svoj juniáles poctivo pripravujú. Posledných dvadsať rokov deviataci navštevujú hodiny tanca, aby sa naučili základy spoločenských tancov a spoločenského správania. Záverom tanečných kurzov je slávnostný venček.
Koniec roka by sa sliačanským deťom bez juniálesu snáď ani nepočítal. O slávnosti musia dať patrične vedieť, preto si samy vyrábajú plagáty a pozvánky. Dôležitou súčasťou juniálesu sú vlastné piesne, ktoré skladajú sami deviataci, táto tradícia funguje od 70. rokov minulého storočia. Žiaci vymýšľajú zábavné texty o škole, výletoch, učiteľoch. Fantázii skutočne medze nekladú. Jedinou podmienkou je, aby sa pieseň začínala slovami: „Bože nám pomáhaj, majáles začínať, aby nás vedeli, tí ľudia spomínať.“
