RUŽOMBEROK. Dvojročná misia 47-ročného kouča sa pod Čebraťom je zavŕšená. Hrnčár najprv (v ročníku 2015/2016) dobyl v najvyššej súťaži historický bronz s Myjavou a v ďalšej sezóne rovnaký kúsok zopakoval pod Čebraťom. Po jedenástich rokoch vykatapultoval futbalovú Ružu znovu do pohárovej Európy.
Prečo ste v Ružomberku skončili? – spýtali sme sa muža, ktorý svojho času v elitnej republikovej spoločnosti viedol aj Duklu Banská Bystrica a ako aktívny hráč najviac, šesť sezón, strávil v Slovane Bratislava.
– Myslím si, že s blížiacim sa koncom uplynulej sezóny obe strany, klub i ja, sme dospievali k záveru, že za pekným dvojročným obdobím dáme bodku. Išlo viac-menej o spoločnú vôľu.
Ako ste sa rozlúčili s hráčmi?
– Hneď po poslednom, teda barážovom stretnutí o Európsku ligu v Trenčíne, všetci hráči, aj tí, čo na tento zápas neboli nominovaní, dostali pozvanie na večeru. Tam sme im spolu s kolegom Richardom Högerom oznámili, že v klube končíme. Poďakovali sme chalanom za dvojročnú, alebo v niektorých prípadoch za kratšiu spoluprácu. Vzájomne sme si zaželali všetko dobré. Veľmi milé bolo, keď po návrate do Ružomberka nás samotní hráči zavolali na vlastnú posezónnu akciu. Vystúpil kapitán mužstva Ján Maslo, ktorý poďakoval za kabínu, potom celý mančaft vstal a zatlieskal. Už len za tento úžasný moment stálo naše dvojročné úsilie.
Za čím vám bude najviac ľúto?
– Za kabínou, za hráčmi. Toto mužstvo fungovalo veľmi dobre. Vzťahy boli korektné, nefalšované. Samozrejme, nie vždy všetko bolo ideálne, lenže zakaždým sa našla spoločná reč. Smelo si dovolím povedať, že aj výsledky potvrdili súdržnosť a spoločný ťah celej kabíny.
Na čo ste najviac hrdý?
– Mužstvo dosiahlo zaujímavé výsledky. Tretie miesto v domácej súťaži, tri kolá v Európskej lige, za každým sme v nej vypredali domáci štadión. Ďalej finále Slovenského pohára. To sú fakty, ktoré navždy zostanú v análoch ružomberského futbalu. Zvlášť si cením, ako pracoval hráčsky kolektív. Podarilo sa nám do mužstva vtlačiť našu filozofie, naše myšlienky. Celá partia išla za úspechom.
Možno zápasy s FC Everton považovať zatiaľ za top vo vašej trénerskej kariére?
– Áno, patrili k vrcholom. Niečo také si človek bude navždy pamätať.
Vráťme sa ešte späť. Aké zadanie ste dostali v júni 2016, po vašom príchode pod Čebrať?
– Našou úlohou bolo vybudovať tím, ktorý bude v našej lige schopný konkurovať absolútnej špičke a v optimálnom čase siahne po miestenke v pohárovej Európe. Zároveň sme dostali do vienka mančaft omladiť a zdynamizovať jeho herný štýl. Tieto požiadavky sa aj podarilo zrealizovať, hoci celé obdobie sa nieslo v znamení značnej fluktuácie v hráčskom kádri. Nielen pred dvomi rokmi, ale aj vlani v lete. Vlastne dvakrát sme skladali a dopĺňali mužstvo.
Šieste miesto v súťažnom ročníku 2017/2018 a finálová hviezdička zo Slovnaft Cupu, bolo to maximum aktuálneho kádra?
– So zreteľom na našu jarnú skladbu sa asi ťažko dalo z mužstva viac vyžmýkať. Možno pri optimálnom nastavení dobyť národný pohár. Ja však tvrdím, že futbal z dlhodobého hľadiska je veľmi spravodlivá hra. Kluby, ktoré skončili pred nami, pracovali počas celej sezóny lepšie. Preto sú tam, kde sú.
