Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek si pravidelne pripomína Medzinárodný deň sestier slávnostným odovzdávaním ocenenia Biele srdce. Iveta Lazorová, prezidentka Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek, vysvetlila dôvody, prečo udelili tento rok ocenenie 27 sestrám, medzi ktorými bola aj Daniela Baníková-Baš-tigálová z Ružomberka.
„Pri našej práci sa stretávame s radosťou z príchodu nového človeka na svet, či z návratu chorého do reálneho života, no stretávame sa aj s bolesťou a utrpením, smrťou a ľahostajnosťou. Sme potrebné, ale neviditeľné. Málokto si uvedomuje, aké ťažké je poskytnúť starostlivosť naraz pätnástim či dvadsiatim pacientom, potešiť ich úsmevom či povzbudzujúcimi slovami a odchádzať z práce s plnou hlavou starostí, či sme všetko urobili tak, ako sme mali a na nič nezabudli. Ocenením Biele srdce sa chceme poďakovať všetkým sestrám na Slovensku za ich prácu, ktorá je veľmi náročná.“
Ako vyzerali vaše začiatky v zdravotníctve?
– Po maturite v roku 1974 som nastúpila do starej nemocnice v Dolnom Kubíne na chirurgickú ambulanciu lekára Richtarčíka. Zažila som sťahovanie do novej nemocnice na Brezovci, kde som pomáhala zakladať ortopedickú ambulanciu s lekárom Eiselom. Po materskej som začala pracovať v Ústrednej vojenskej nemocnice na pľúcnej ambulancii. Po 19 rokoch som požiadala o preloženie na trojzmennú prevádzku.
Do Železného sa vrátia deti. Budú tam chodiť do táborov Čítajte Prečo? Sestry väčšinou volia opačný postup.
– Syn už začal chodiť do školy a jedna zo sestier, slobodná mamička, sa vracala do práce. Potrebovala pracovať len na rannej, tak som si to s ňou vymenila. Nastúpila som na dispečing, kde som sa neskôr stala vrchnou sestrou. Pod nás patrili aj sanitky rýchlej pomoci, preto som si musela urobiť špecializáciu operátor dispečingu záchrannej služby. Keď záchranky zmenili a zistili, že tam sestry už nemusia pracovať, tak som išla na centrálnu sterilizáciu. Odtiaľ na dôchodok.
Vieme, že na dôchodku ste nevydržali dlho.
– Desať mesiacov. Potrebujem kontakt s ľuďmi a neodolala som ponuke Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS) Charitas v Ružomberku, v ktorej ma poverili riadením.
V čom je táto práca odlišná od tej v nemocnici?
– ADOS mi otvoril novú dimenziu, lebo v nemocnici nevidíte sociálny záber. Určite by bolo veľmi vhodné, aby sociálna a zdravotná časť boli skoncipované spolu. Keď prídete do domácnosti, vidíte, v akom prostredí pacient je, či je tam čisto, či sú plesne, aký je prístup príbuzných a sociálne zázemie. Podľa toho vieme zhodnotiť zázemie, či sa rana bude hojiť, ako sa bude vyvíjať. V nemocnici také informácie nemáte, lebo tam je sterilné a čisté prostredie. Ale také v nie je vo všetkých domácnostiach, pričom ľudia odchádzajú z nemocnice často nedoliečení a liečba pokračuje doma.
Daniela Baníková-Baštigálová v práci. (zdroj: Archív DBB)Odkiaľ sú vaši pacienti?
– Z celého okresu Ružomberok. Chodíme za nimi domov. Aj preto je podmienkou práce u nás vodičský preukaz. K tomu treba ešte minimálne päť rokov praxe alebo špecializáciu z komunitného ošetrovania, najlepšia je kombinácia. Dôvodom je, že sestra u nás pracuje samostatne, nemá sa s kým poradiť tak ako v nemocnici.
S akými diagnózami sa stretávate?
– Staráme sa o pacientov prepustených z ústavnej liečby, ktorí majú chronické rany, preležaniny, bercové vredy. Liečba trvá mesiace aj roky. Popri tom vzdelávame aj príbuzných, ktorí môžu výrazne pomôcť pri starostlivosti. Pacienti potrebujú nielen vymeniť obväz, ale sa aj porozprávať. Často sa medzi nami vytvorí sociálny vzťah, sme si blízki. Delia sa s nami o radosti i starosti. Osobitnou kategóriou sú pacienti s kolostomiou, umelým vývodom z čreva. O nich sa môžeme starať tri mesiace, pretože na taký čas zdravotné poisťovne poskytnú peniaze.
Čo musíte za tú dobu stihnúť?
– V nemocnici im ukážu, ako si majú meniť vrecká, ale pacient to nevie dobre. V hlave má iné starosti. Preto ho v tejto oblasti vzdelávame. Začíname najskôr pohľadom na ranu v ležiacej polohe pomocou malého zrkadielka. Keď je schopný to zvládnuť, tak to robíme v stoji. Ďalšia etapa je výmena vrecka pred zrkadlom, ktorú si pacient urobí sám za našej asistencie. Kolostomia je nový životný štýl. Ľudia majú obavy ísť von, že im vrecko odpadne. Musíme im pomôcť aj psychicky. Sú v depresii, nevidia víziu do budúcnosti. Učíme ich, že to nie je trest, ale iný životný štýl, druhá šanca na život.
O koľko pacientov sa staráte?
– Pred niekoľkými rokmi ich bolo 45, teraz máme o dvadsať viac. Starajú sa o nich tri sestry, každá má minimálne po dvadsať pacientov. Ja som štvrtá a mojou úlohou sú aj sesterské vizity, ktoré robím, keď ich zastupujem v čase ich neprítomnosti.
Nie je to veľa na jednu sestru?
– Určite áno, ale nemáme srdce odmietnuť žiadosť o pomoc. ADOS je limitovaná peniazmi a následne úväzkami sestier.
Nedá sa to zmeniť?
Nemocnica lieči mozgovú príhodu na svetovej úrovni Čítajte – Naše zdravotníctvo funguje na princípe trojuholníka. Základňu tvorí urgentná starostlivosť, stred tvorí ústavná starostlivosť v nemocniciach, vrchol je komunitná, teda tá, ktorú vykonávame. Teraz to chcú otočiť. Komunitné ošetrovateľstvo bude tvoriť základ, v strede bude ústavná starostlivosť a urgentná vytvorí špic. Toto je dobrá myšlienka, ale sme limitovaní personálne. Potrebujeme prijať sestru, pretože požiadavky od pacientov stúpajú. Kolegyne sú obetavé a robia maximum preto, aby sme zvládli ošetrenie všetkých, ktorí to potrebujú. Domáce liečenie je dobrá vec. Dúfame, že to neskončí v štádiu plánovania a ministerstvo urobí aj konkrétne kroky na túto dôležitú a potrebnú zmenu.
Nie každý sa vylieči.
– Máme mobilný hospic pre pacientov v konečnom štádiu choroby. Poskytujeme pomoc nielen umierajúcemu, ale aj posilu príbuzným, aby boli pripravení na ťažké chvíle.
To musí byť náročné najmä na psychiku.
– Práca v ADOS-e ma donútila prehodnotiť rebríček hodnôt. Keď vidím, koľko utrpenia ľudia musia vydržať, tak si poviem, čo sú voči tomu moje starosti.
Patríte medzi sestry, ktoré dlhodobo poukazujú na problémy v zdravotníctve.
– Moje prvé prezentovanie problémov a hlásenie sa k stavovskej organizácii bolo 10. decembra 2000 na stretnutí so zástupcami ministerstva zdravotníctva, kde sme poukazovali na hrozbu nedostatku sestier. Oni tvrdili, že to nejde. Povedala som, že očakávam od nich, aby nám ukázali cestu, ako sa to dá a som sklamaná z toho, ako sa k tomu problému stavajú.
Vaše protesty proti chybám v systéme pokračovali.
– Moderovala som prvé protestné zhromaždenie sestier pred Národnou radou. Stanovala som v stanovom mestečku. S tým sa spája úžasný zážitok. Keď prezidentka komory sestier išla do televízie, tak som vystupovala v Slovenskom rozhlase. Potom prišla medzi stany dáma, osemdesiatnička. Povedala, že počúvala rádio a jedna sestra tam rozprávala veci, ktoré ju zaujali. Keď sa dozvedela, že som to bola ja, tak okamžite povedala: To si musíme potykať. Krásny moment.
Máte dlhoročné skúsenosti z praxe. Čo by ste na slovenskom zdravotníctve zmenili?
– Zdravotníctvo sa vyvíja hlavne v nových vyšetrovacích a liečebných metódach. A mení sa prístup, no s tým nie som spokojná. Predtým sa oveľa viac dbalo na prevenciu. Pracovala som na pľúcnom na štítkovači. V rámci prevencie sme predvolávali ľudí z katastra, diabetikov aj inak chorých. Záchytnosť nádorov, tuberkulózy či sarkoidóz bola vysoká. Dnes sa od prevencie upustilo aj keď je oveľa lacnejšia, ako je riešenie príznakov chorôb. Súčasná zdravotná politika je zameraná na liečiteľstvo.
V ktorej dedine vedia najšikovnejšie prilákať nových obyvateľov? Čítajte Ďalšou zmenou by malo byť zatraktívnenie povolania sestier sociálnym statusom a finančným ohodnotením. V zahraničí sú na tom lepšie nielen finančne. Vzťah sestier s lekármi je tam multidisciplinárny, teda lepšie spolupracujú, pomáhajú si navzájom. Zdravotníctvo sa vyvíja, sestry sa vzdelávajú a mnoho problémov vedia vyriešiť.
V rámci systémových zmien by som určila štandard v zdravotnej starostlivosti, teda na čo má človek nárok. Súčasne ale treba určiť aj nadštandard.
Veľmi dôležitou zmenou je financovanie. Zo zdravia sa urobil tovar, ktorý sa kupuje. Ak je ústavná zdravotná starostlivosť skracovaná, pribúda pacientov v komunitnom ošetrovaní, no tam ľudia chýbajú. Ak sa zvyšujú nároky, tak nech sa zvyšujú aj peniaze.
Diskutovanou témou je často plat sestier. Oveľa menej sa hovorí o ich dôchodku. Ste s ním spokojná?
– Poctivo som pracovala v zdravotníctve v náročnom zamestnaní 38 rokov. Nedá sa posudzovať stupeň náročnosti práce, ktorú som nerobila. Ale prácu sestry dokážem zhodnotiť. Faktom je, že je na nich veľká miera zodpovednosti. Vo fabrike nepodarok vyhodia, ale v zdravotníctve to je oveľa horšie. Chybou sa môže poškodiť zdravie. Za takmer štyridsať rokov práce v zdravotníctve som dostala dôchodok 394 eur. Je to veľa alebo málo?
