LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Stanislav Gejdoš je bývalý hokejista aj vodný slalomár, ktorý sa pokúšal dostať na olympijské hry ako reprezentant Talianska. V súčasnosti trénuje elitného kanoistu Alexandra Slafkovského, s ktorým vytvorili veľmi dobrý tandem.
Popri trénovaní hráva hokej za Titanov v Liptovskej hokejovej lige, vozí sa na bicykli a v zimných mesiacoch vyrazí na skialpoch do Tatier.
„Lepšie mi to už ide na korčuliach, v teniskách alebo na bicykli ako na vode. Samozrejme, že som jazdiť nezabudol. Potrebujem tri týždne, aby som sa cítil dobre, na lyže človek skočí a ide mu to celkom v pohode,“ povedal vlaňajší najlepší vodácky tréner, ktorému sme položili niekoľko otázok.
V čom spočíva práca trénera pri špičkovom športovcovi, akým je Alexander?
– Zo seniorov vyťahujeme maximum, určitým spôsobom sa učíme navzájom. Športovca musíme nechať ako lídra, kladieme dôraz na detaily a do popredia ide jeho osobnosť. V poslednej dobe ideme viac cez čísla a fakty. Skúšame prístroj, ktorý nám po spánku cez srdce a ďalšie faktory povie veľa užitočných vecí. Zjednodušene poviem, že zistíme, či je Sašo unavený, alebo či máme ubrať alebo pridať na intenzite. Snažíme sa vložiť do prípravy a tréningu nové prvky, ktoré by nám pomohli dostať sa na vyššiu úroveň a naďalej kráčať v špičke.
Zasahujete aj do iných oblastí?
– Podľa mňa je dobrý tréner ten, ktorý je aj manažérom. Tréneri, ktorí sú zároveň aj masérmi, šoférmi, psychológmi, fyzioterapeutmi, robia všetko a zároveň nič. Zároveň musíme tieto všetky odbornosti vedieť a neustále študovať a napredovať. Ešte ako športovec som pochopil, že tréner by mal v prvom rade trénovať. Na každú časť je jeden odborník, vtedy to funguje na sto percent. Sašo sa zameral aj na výživu, no máme na to odborníka. Tréner by sa mal vyznať aj do výživy, no nie do takej miery, ako človek, ktorý sa tým živí. Poskladal som tím, ktorý funguje dobre a prináša to ovocie.
Výsledky to taktiež potvrdzujú. Každý rok potvrdzuje svoje postavenie medzi top kanoistami sveta.
– Za posledných päť rokov sa stal Sašo tri razy majstrom Európy, dvakrát bol druhý na majstrovstvách sveta, dva razy vyhral celkovo Svetový pohár. Medailí má omnoho viac, vyzdvihol som len top výsledky. Teraz bol v Prahe síce štvrtý, no len dotyk ho obral o striebro. Jeho najhorším výsledkom na svetovom šampionáte bolo nejaké 13. miesto. Jedine olympiáda nám nevyšla. Ideme z roka na rok a je to lepšie ako byť príliš motivovaný a žiť olympiádou dva roky dopredu. Tešíme sa na každé preteky, berieme to postupne. Ľudia chcú od nás medaily. Konkurencia na Slovensku je silná, medaily nosia biatlonisti, atléti, strelci, takisto máme kvalitný futbal a nesmieme zabudnúť ani na hokej. Sašo ide, je to zrelý pretekár a veľký profesionál. Robíme všetko naplno, no niekedy je to asi aj predurčené, niekde dopredu napísané. Na poslednej bránke môže ťuknúť a skončiť bez cenného kovu alebo nepostúpiť do finále.
Po konci kategórie C2 muži a lode Kučera, Bátik je Sašo vaším jediným zverencom. Neuvažovali ste nad rozšírením tímu?
– Riešili sme to ešte aj pred Európou. Vedeli sme, že deblovka odíde zo skupiny. Predtým ešte jazdil aj Jano Šajbidor, dnes tréner Martina Halčina, s tromi loďami to bolo fajn. Samozrejme, chceli sme doplniť tím o kanoistu alebo dobrého kajakára. Bavili sme sa s našou federáciou a inými trénermi, že keby sme k Sašovi pridali niekoho nového, vznikol by generačný rozdiel a hlavne výkonnostný. Som otvorený, chcel som trénovať aj iných a pomôcť im aj Sašovi. Aj mne by to oživilo robotu, ale ubudlo by z času, ktorý by som venoval Sašovi. Príde budúci rok, bude sa bojovať o miestenku na OH. Dohodli sme sa všetci dookola, že je dobrá loď, ktorá patrí medzi elitu a prináša medaily. Ak tak, všetko sa bude riešiť po olympijskom cykle. Spájame tréningy s Markom Mirgorodským, Kubom Grigarom či Maťom Halčinom. Dokonca aj s Michalom Martikánom sme mali pár kvalitných tréningov.
Čo hovoríte na koniec debloviek?
– Som sklamaný a smutný. Že chcú vyrovnať počty mužov a žien? Fajn, no nie týmto spôsobom. Pre mňa to znamenalo a znamená stále veľa. Vychádza to aj z histórie. Indiáni chodili loviť dvaja. Ľudia sa radi pozerali na hliadky C2 muži. Mali to veľmi radi. Ťažko sa hľadajú slová, škoda toho.
Pred sezónou ste sa pripravovali vo francúzskom Pau, kde ste boli na vode aj vy, ale aj domáci pretekári.
– Tým, že je Sašo určitým spôsobom „polofrancúz“, poznáme sa s ľuďmi odtiaľ. Riešime to aj tak, že keď prídeme na nejaké miesto, hľadáme niekoho, kto by nám tréning oživil. Teraz v Prahe sme jazdili napríklad s Čechmi.
Hovorili ste, že idete postupne a na olympiádu nemyslíte. Predsa je to najväčší vodnoslalomársky vrchol. Vy ste sa chceli dostať na štart pod piatimi kruhmi pod talianskou hlavičkou. Nebolo by Tokio splneným snom aj pre vás?
– S pribúdajúcim vekom to beriem hravejšie. Priznávam, olympiáda bola pre mňa vždy vrchol. Taliani ma oslovili, bol som mladý, urobil som vysokú školu, pracoval som v gastronómii. Išiel som tam, pretože vtedy to bol môj sen. Dnes by to bol skôr vrchol mojej kariéry. Cieľ je dosiahnuteľný, no kým nepadne, budeme konštantne pracovať a postupne sa mu približovať. Nemyslíme na to každý deň. Teraz máme domáci Svetový pohár a ďalšie dve kolá, potom bude svetový šampionát a záverečné zastávky.
Vráťme sa ešte k talianskej skúsenosti. Ako to hodnotíte?
– Hneď poviem, že sa nám na olympiádu nepodarilo dostať. Čo je pozitívne, počas môjho jazdenia sa začalo veľa mladých venovať práve kategórii C1 muži a po mojom odchode išli Taliani postupne nahor. Stefano Cipressi presedlal z kajaku, Roberto Colazingari patrí medzi slušných jazdcov, kvality má aj Raffaello Ivaldi. Vrátil som sa nazad a pokúšal som sa ešte aj o olympiádu v Londýne 2012, ale to už bolo popri trénovaní mládeže.
S trénovaním ste začínali pri najmladších v Liptovskom Mikuláši. Jedným zo zverencov som bol aj ja sám.
– Prešiel som všetkými kategóriami. Obdivujem trénerov, ktorí pracujú s mládežou. Je to ťažká práca. Nieže najľahšie, ale iné je to s dorastencami. Už niečo vedia, no počúvajú príkazy, pretože sa veľa učia. Pri senioroch to je o práci s detailom. Celé to musí byť citlivé, pretože už majú svoje zaužívané metódy a zmeny nemusia byť vždy prospešné. Musím povedať, že všetci predchádzajúci tréneri zanechali na Sašovi, Halčinovi, Grigarovi a ostatných svoj rukopis. To, že je Sašo úspešný, nie je len o mne. Určitú zásluhu má Jozef Martikán, Juraj Ontko a ďalší. Príde okamih, keď treba vytiahnuť z pretekára viac a to je veľmi náročné. My sme sa najprv hľadali, museli sme nájsť spoločnú reč. Teraz sa vieme rozprávať na jednej úrovni a spoločnou cestou prichádzame na dôležité veci.
Ako ste si k sebe našli cestu?
– Keď som pôsobil pri mládeži, mal som ešte víziu ísť na olympiádu ako športovec. Potreboval som niečo, aby som sa mohol venovať výkonu a chcel som niečo zmeniť. Bol som si zapádlovať na tichej vode. Sašo prišiel a povedal mi, že sa s trénerom Jozefom Martikánom v dobrom rozišiel. Uvažoval, či ide skončiť, alebo si nájde nejakého trénera. Spýtal sa ma: „Stanley, budeš mojím trénerom?“ A ja som do dvoch sekúnd povedal, že hej, no na olympiádu pôjdem aj ja a budeme jazdiť spolu. Podali sme si ruky a mali sme trištvrte roka, aby sme uspeli na MS v Čunove. Sašo sa tam nedostal ani do finále, prišiel za mnou a povedal, že to nefunguje. Ja som opustil mládež, bol som pol roka nezamestnaný, no chcel som to tak. Bolo na ňom, či skončí, alebo pôjdeme spoločne ďalej. Chcel som, aby si všetko premyslel a rozhodol sa sám.
Napokon sa rozhodol, že ide jazdiť ďalej pod vašou taktovkou.
– Po dvoch týždňoch prišiel a povedal: „Ideme na to. Ideme to skúsiť, budeme jazdiť spolu. Baví ma to.“ Do Londýna sa nedostal. Ďalšie dva-tri roky sme sa hľadali, ja som ho naučil všetko, čo som mohol a vedel, rovnako aj on mňa. Potom to začalo fungovať. Na konci roka prišlo striebro na svete v Prahe, vo Viedni v roku 2014 prišiel európsky titul, prišli prvé víťazstvá vo Svetovom pohári a už sa to rozbehlo. Každý rok prídeme do určitého bodu, kedy si povieme, že už vieme všetko, čo by sme ešte mohli vylepšiť? Dáme si tieto otázky a veľmi otvorene debatujeme. Hovoríme si pravdu, ktorá síce bolí, no len vtedy nájdeme potenciál a novinky.
Je práca so Sašom ideálna?
– Vieme, čo máme od seba očakávať. Vieme prejsť aj cez ťažké chvíle. V konečnom dôsledku sme sa našli, aby sme išli za tým, čo chceme. Darí sa nám to. Akurát chýba olympiáda a ešte nebol svetovým šampiónom. Bude to náročné. Myslím, že bude jazdiť 2 – 3 roky. Tri kvôli tomu, že MS po olympiáde sú v Bratislave. Spolupráca je na výbornú. Keď si máme pomôcť, nie je problém. Aj o polnoci mi zavolá alebo ja jemu, že treba niečo preniesť. Prvý nám napadne človek, ktorého máme radi, takže ja volám Sašovi, on mne. Môžeme sa na seba spoľahnúť.
Počas zimy trávi veľa času v horách na skialpinistických lyžiach. Ide skialp a vodný slalom dokopy?
– Je to parádna kombinácia. Urobí tam celkovú prípravu. Môže ísť do vytrvalosti aj rýchlosti, trénuje v nadmorskej výške. Opäť sme hľadali, čo je najlepšie preňho. Skialp a lyže má rád, tak sme to skúsili a vypláca sa to. Až ho musím brzdiť. On je tak dobre na tom po vytrvalostnej stránke, že má až nadprahové parametre. Dá sa to upravovať cez fakty a čísla. Vieme to ešte skvalitniť. Rád jazdí aj na bicykli, či už na horáku, alebo cesťáku. V lete je to len na udržanie kondície a spestrenie, pretože my sme vytrvalosť v rýchlosti a dlhé tréningy by ho len zbytočne spomaľovali. Má rád aj tréning na fit loptách a nestabilných podložkách. Veľa chodí liezť. Činky nerád dvíha, čiže cez tieto tréningy dokáže nahradiť aj hrubú silu v posilňovni.
Aký je Sašo mimo športu?
– Je rozumný, inteligentný a rodinne založený. Treba s ním vedieť, pretože je veľmi citlivý. Je dobré, že je otvorený. Je aj tvrdohlavý, no v športe treba mať vyššie ego a ísť si svoje. Po kariére športovci z toho uberú a nechajú rozprávať aj druhých. Chcel by som vidieť do jeho vnútra. Nezávidím mu čakanie na štarte a hlavne posledných päť sekúnd. No ten tlak je mu prirodzený. Čím je starší a skúsenejší, tým to zvláda s väčším prehľadom. Aj keď olympiáda je ešte niekde inde, no s jeho skúsenosťami by to zvládol.
Aký je jeho vzťah s Michalom Martikánom?
– Sú to veľkí profesionáli. Vedia, čo majú od seba očakávať, niekoľko rokov spolu trénovali. Sú opačné povahy. Dokonca keď jazdia hliadky, nepotrebujú to trénovať. Len sadnú a idú. Rešpektujú sa. Michal potrebuje v príprave na vrchol viacej priestoru a to my rešpektujeme.
Tento rok sa dostal do reprezentácie len 19-ročný Marko Mirgorodský. Je to ich nástupca, ktorý ich bude poriadne naháňať?
– Bude, už je aj na veľmi dobrej úrovni. S jeho trénerom Tomášom Mrázom sme nazvali, že je kĺzavičný. Loď mu pekne ide a cíti vodu. Z môjho pohľadu mu chýba viacej hravosti s bránami na malých úsekoch. Dá sa s ním vyhrať, no postupne s vekom a skúsenosťami pôjde hore.
Čo bude po Sašovi?
– Neuvažujem až tak dopredu, chcem ostať pri vodnom slalome, ale uvidíme, čo život prinesie
